Hm, hm 77. Aj medové týždne prostitútky sa raz skončia

Žaneta si objedná čerstvú kávu, zapáli ďalšiu cigaretu a pokračuje v rozprávaní…

„S Brankom sme sa vnorili do útrob hustého lesa. Išli sme vedľa seba. Po chvíli chôdze zo mňa spadli všetky obavy. Aj som zabudla, že sme v dákom pohraničnom pásme. Navzájom sme sa držali okolo pása a potichu sa rozprávali. Ako celkom obyčajní, do seba zahľadení a zaľúbení milenci. Branko mi šeptom vyznával lásku a ja som sa pomaly upokojovala. Veď sa nič nedialo. Šli sme síce cez les, ale po normálne vyšliapanom chodníčku. Akoby tadiaľ denne prechádzalo sto karaván púštnych tiav. Ten chodník bol široký viac než jeden meter. Cítila som sa ako niekde na Kolibe… Netrvalo ani pätnásť minút a z lesa sme vyšli. Nevysokým briežkom sme zbehli nadol a boli sme tam. V Taliansku. V takom malom, pohraničnom mestečku. Na železničnej stanici sme nasadli na prvý osobáčik, čo tam zastal a ktorým sme sa odviezli do väčšieho mesta. A odtiaľ zase do ďalšieho malého mestečka. S prestupmi a vyčkávaním na staniciach to bolo pomerne zdĺhavé. Napriek tomu sme niečo po piatej popoludní dorazili do mesta, v ktorom mal Branko svoj vlastný dom a trvalý nelegálny pobyt.

Začali sme spolu žiť. Ako druh a družka. Takmer ako manželia. Naše spolunažívanie sa veľmi ponášalo na tie dva týždne, čo sme spolu strávili v Bratislave. Cez deň sme chodievali na nákupy /na čo som dostala chuť alebo na čo som mu vo výklade ukázala prstom, to mi bez slova kúpil/, večer sme sa išli zabaviť, v noci sme sa milovali. Celé noci. Až do rána. V j*bačke Branko nemal konkurenciu. S ním sa mi veru nestalo, aby som nedosiahla uspokojenie. Samozrejme, myslím v tom prvom mesiaci. Neskôr to už bolo horšie. Vlastne – úplne zlé. Avšak tie prvé štyri týždne boli nádherné. Nemali ani najmenšiu chybičku krásy. Vari len to jeho drogovanie sa mi nepozdávalo. Nepichal si síce, ale veľa fajčil a šňupal. Keďže to však nijako neovplyvňovalo jeho vzťah a správanie sa ku mne, nijako som to neriešila. Mávla som nad tým rukou.

Až dnes viem, s akou námahou sa predo mnou po celý čas ovládal. Aby ma učičíkal. Aby od seba odvrátil akékoľvek podozrenie. Aby ma napokon dostal tam, kde ma už od začiatku chcel mať. Na ulicu. Medzi ostatné svoje k*rvy.

Asi po dvoch týždňoch od nášho príchodu Branko priniesol domov svojho syna. Malý Branko mal práve deväť mesiacov. Bol absolútne rozkošný. Viem, že to vraví každý hrdý rodič, ale krajšie a milšie bábätko sa vidí zriedkakedy. Počas otcovej neprítomnosti ho mala v opatere manželka jeho kamoša. On bol tiež odniekiaľ z bývalej Jugošky, ona zas tiež bola Slovenka. Začala som sa o malého Branka starať. Ako jeho normálna mama. Dni i noci. To ma ešte viac utvrdzovalo v tom, že to Branko s tým naším spolužitím myslí vážne. Veď sme aj boli ako normálna rodina. Rodičia, dieťa, dom. Všetko ako sa patrí. To večné stravovanie sa po reštikách skončilo. Keď je v dome malé dieťa, inak to už ani nejde. Začala som aj normálne variť, ako ma to kedysi naučila babička. Kompletné obedy, občas aj večere. Keď sme sa vybrali na dáku zábavu, Branko k dieťaťu zavolal varovkyňu. Cez deň sme ho brávali so sebou. V kočíku. Proste – mesiac sme žili úplne normálnym rodinným životom. Páčilo sa mi to. Zažili sme spolu kopu srandy a ešte viac lásky…

Naše medové týždne sa skončili po mesiaci sladkastej, romantickej idylky.

Utrpela som druhý šok. Tentokrát ale parádny. Ten prechod cez les bol proti tomu úplné hovno. Všetky moje ilúzie a nádeje som mohla spláchnuť do hajzla… Raz večer Branko prišiel za mnou a povedal mi, že už minul všetky peniaze. A potom mi bez akéhokoľvek ďalšieho úvodu či varovania sucho oznámil: „Nedá sa nič robiť, Žanka. Dnes večer pôjdeš šliapať chodník. Musíš ísť zarábať na ulicu. Poď, ukážem ti, čo si na to oblečieš…“

Výňatok z autentického rozhovoru:

olitat: „Ako si to prijala?“ Žaneta: „Zle. Veľmi zle. Naozaj to pre mňa bol šok. Počas celého mesiaca nedal ani raz, ani jeden jediný raz najavo svoje úmysly. Nikdy sa ani len nepreriekol. Žeby aspoň niečo naznačil alebo žeby ma začal pomaly, postupne spracúvať, aby ma na to vopred pripravil. Nie. Nič som netušila. Vôbec nič.“ „Naozaj nič?“ „Prisahám, že nie. Predtým, pred odchodom by ma to pravdepodobne až tak veľmi nezaskočilo, ale po tom fajn mesiaci…?! Bolo to od neho hnusné. Odporné. Totálny podraz.“ „Ako si na to zareagovala?“ „Tuším minútu som na neho len tupo čumela. S malým na rukách. Potom som sa aj zmohla na nejaký ten odpor, ale zaveľa to nestálo. V tom momente mi všetko vyfučalo z hlavy. Mala som ju ako vymetenú. Zostala len neschopnosť uveriť.“ „A čo trochu neskôr? Keď si si naplno uvedomila, čo vlastne od teba žiada.“ „Moja prvá veta znela: Tebe j*be.“ „A ďalej?“ „Strašne sme sa pohádali. Nechcela som to urobiť. Bolo to ako keď sa z neba prepadneš rovno do pekla. Už si mohla zistiť, že ja naozaj netrpím nejakou prehnanou sexuálnou zdržanlivosťou. Ale čo je veľa, to je veľa. Chápeš? Branko bol môj milenec, muž, ktorého som ľúbila a o ktorom som sa dovtedy nazdávala, že aj on ľúbi mňa. Také dačo sa mi ešte nikdy nestalo. Aby ma môj chalan posielal k*rviť sa za peniaze. Keď som išla, tak z vlastnej vôle, zo svojho rozhodnutia, a nie preto, že by to odo mňa ktosi vyžadoval. Od tej Prahy už aj tak uplynuli viac než tri roky. A medzitým som ani raz nešla s chlapom za prachy. Kefovala som alebo z lásky, alebo zo živočíšnej potreby. Niekedy iba kvôli troche zábavy či zo zvedavosti. Ako devätnásťročná som predsa len už štipku dospela. Už som sa nikým nechcela dať zneužívať. Musela som chcieť ja. JA!“

„Ako Branko odpovedal na tvoje protesty?“ „Bitkou. Strašnou bitkou.“ „Čím ťa zbil?“ „Rukami. Kam len zasiahol. Ale bol opatrný. Päste použil len na tvrdšie časti tela. Nechcel ma vážnejšie poraniť. Bola to premyslená, uvážlivá bitka. Aby to strašne bolelo, ale neuškodilo. Nemohla som predsa ísť loviť zákazníkov s krvavým ciferníkom! Z nosa som síce aj krvácala, ale to mi potom pomohol zastaviť. Na modrinách nezáležalo. Tie si v tej tme nikto nevšimne.“ „Čiže – ako to napokon dopadlo?“ „Ako asi. Obliekla som sa, ako mi kázal, a išla som.“ „Šliapať chodník?“ „Šliapať chodník.“ „Ten pas, ktorý si mu dala do dočasnej úschovy, si si niekedy pýtala nazad?“ „Asi iba miliónkrát. Prvý raz hneď, ako sme vyšli z toho lesa. Povedal: Ókej, ókej, počekaj, počekaj, kde ho len mám…Nedáme si tamtoka kafe? A nejako to zahovoril. V tom bol Branko majster. Hotový génius ukecávania.“ „Na tej hranici niekomu napadlo, že teba by mohol na druhú stranu autom previezť Džery a Branko mohol ísť sám?“ „Mne. Mne to napadlo. Návrh bol zamietnutý.“ „Vieš, prečo?“ „Dnes už áno. Branko sa bál, že ma Džery klofne pre seba. Oni boli takí kamoši na baterky. Kde začínal kšeft, tam sa každé priateľstvo končilo.“ „Prečo by to Džery robil?“ „Lebo to bol taký istý pasácky vyj*banec ako Branko. Len asi stokrát horší.“ „Ako by ťa Džery mohol donútiť, aby si pre neho zarábala na ulici?“ „Násilím. Tak, ako väčšinu ostatných dievčat. Kamoška na to doplatila životom. Ona si teda užila! Bitiek, väznenia, špiny, hladoviek, smädu, drog…..“ POKRAČOVANIE NABUDÚCE.

Hm, hm 230. Chcem či nie – musím !

20.11.2024

V svojom poslednom skromnom článočku som si trúfalo namýšľala, že som svoj postoj k neexistujúcemu „vyhrotenému“ medzigeneračnému konfliktu, ktorý roznecujú len isté skupiny zlostných ľudí vytvárajúcich dojem jeho pretrvávania, jasne pomenovala a tým sfúkla zo stola. Mýlila som sa. Podľa niekoľkých príspevkov do debaty dokonca veľmi. Preto som sa rozhodla [...]

Hm, hm 229. O slovenskom bulvári

19.11.2024

Ani neviem, kde mám začať. Udalosti sa okolo mňa rútia jedna po druhej priam rýchlosťou svetla. Takže poďme po poriadku. Od jednej zo starších správ a v mojich očiach aj najmenej podstatných, i keď sa o nej písalo viac než 14 dní. Prečo? Lebo sme na Slovensku, vážení, a nie v Hollywoode, kde jedna pikantná informácia chytro prekryje tie predchádzajúce! Vždy som mala [...]

Hm, hm 228. Nežná a zamatová? Prdlačky !

17.11.2024

Už od školských čias som zvyknutá vyjadrovať sa s matematickou presnosnosťou, čo najviac sa blížiacou skutočnému pomenovaniu udalostí a situácií okolo mňa. Preto ma už dlhé roky vytáča ten nadnesený poetický výraz. Nie veru, podľa mňa nešlo ani o nežnú, ani zamatovú, a už vôbec nie revolúciu v pravom zmysle slova. 17. november 1989 bol jednoducho politický [...]

koláž, fotky, mReportér

Toľko snehu im môže závidieť celé Slovensko. Ľudia pri malebnej dedinke sa zobudili do rozprávkového rána

23.11.2024 05:00

Toto sú najlepšie videá týždňa, ktoré zachytili naši mReportéri.

Island, sopka, Grindavik

FOTO: Prebudil sa po 800 rokoch. Vulkán na Islande chrlí lávu a ohrozuje obľúbenú destináciu

22.11.2024 22:45

Vedci už skôr varovali, že polostrov Reykjanes čakajú v nadchádzajúcich desaťročiach opakované sopečné výbuchy.

Election 2024

Trump stále hovorí o drvivom víťazstve. Harrisovú však porazil veľmi tesne

22.11.2024 21:27

Rozdiel v celkovom počte hlasov medzi Trumpom a viceprezidentkou Harrisovou bude tretí najmenší od roku 1888.

násilie, muž, žena, znásilnenie, ilustračná foto

Francúz dostal 20 rokov väzenia za znásilňovanie maloletej dcéry, ponúkal ju aj iným mužom

22.11.2024 20:21

Otec sa na súde k činom priznal a uviedol, že sa nebude odvolávať.

olitat

Len ďalšia Blog - Pravda stránka

Štatistiky blogu

Počet článkov: 230
Celková čítanosť: 766419x
Priemerná čítanosť článkov: 3332x

Autor blogu

Kategórie