olitat

A Žaneta s mierne zasneným výrazom na tvári pokračuje v lovení spomienok…

„V tú poslednú noc svojho prostituovania sa v Taliansku som si niečo pred polnocou odrazu všimla, že naokolo nevidím ani jedného pasáka. Poobzerala som sa lepšie. Cez okná som nazízala do všetkých blízkych bistier, barov a reštaurácií. Najprv som neverila vlastným očiam, ale bola to pravda. Všetci pasáci kamsi zmizli. Aj Branko. Rýchlo som podišla ku Kačke, Slovenke od Trnavy. „Hej, Kača, vidíš niekde toho svojho Živka?“ „Nie, nevidím,“ odvetila začudovane. „Ani ja Branka. Hybaj, dievča, ide sa domov!“ „Čo? Ako? Kam domov?“ „Domov, na Slovensko.“ „Ty si sa asi zbláznila,“ vrtela hlavou kamoška. „Ako by sme išli? Nemáme predsa pasy…“ „Ser na pasy!“zasyčala som zúrivo. „Neboj sa, dáko si poradíme. Nezdržuj! Ideš alebo nie? Ak nechceš, zostaň. Zvládnem to aj sama, bez teba.“ „Čo ja viem…“ stále váhala sotva šestnásťročná Kačka. „Je to riziko…“ „Určite nie väčšie, ako sa tu nechať celkom doraziť. Ty tu chceš skapať? Takáto príležitosť sa nám druhýkrát vôbec nemusí pritrafiť. Daj na mňa. Šľap, baba jedna bláznivá! A švihom! Padáme!“

Viac som ju niesla ako viedla. Z celej sily som jej stískala zápästie a ťahala ju preč, niekam za roh. Vtom pri nás zastalo auto. Ďalší zákazník. Talian. Bez opýtania som nastúpila. Kačku som vtiahla dnu takmer násilím. Majiteľ auta sa len rozpačito usmieval. Čo najmilšie som sa na neho zaškerila. „Prosím vás, hoďte nás na stanicu. Aj vám zaplatíme, len sa stadiaľto poponáhľajte…“ Okamžite vyštartoval. Zdalo sa, že dokonale pochopil celú situáciu. Bolo to ako v dákej gangsterke. Ani nie o päť minút sme už vystupovali pred železničnou stanicou. Talian sa s nami vľúdne rozlúčil a šiel si pohľadať iné štetky. Ani prachy si od nás nevzal…

Pri sebe som mala asi tak 300 eur. Kačka nič. V tú noc bolo škaredé počasie, preto sa kšefty veľmi nehýbali. Kúpila som lístky. Smer: Rakúsko. O hodinu sme už sedeli v nočnom rýchliku. Keď sa vlak pohýnal zo stanice, zažila som jeden z najkrajších pocitov vôbec. Bola som ako v siedmom nebi. Šťastná. Naozaj šťastná… Kačka sa stále veľmi bála. Presne som jej vysvetlila, čo musíme urobiť na hraniciach, aby sme z toho vyviazli so zdravou kožou. Zdalo sa, že ma ani poriadne nevníma. Ako v tranze stále opakovala: „Živko ma zabije…Ten ma určite zabije…Keď tam príde a nenájde ma, tak ma zaručene…“ „Kača, uvedom si, že drístaš ako úplne šialená! Veď skôr či neskôr by to aj tak urobil, tak o čo ide? Zabudni na toho sadistického k*kota a teš sa. Ideme domov. Domov!“ Celou cestou som ju upokojovala, ako som len vedela. Vtĺkla som jej do hlavy, akú fintu obe použijeme, aby sme jedna druhú nepodrazili. Neveľmi som dôverovala jej hereckému talentu, no napokon to zvládla.

Na taliansko-rakúskej hranici vlak zastal. Nastúpili pohraničníci. Aj so psami. Vedela som, že pôjde o rýchlu, zbežnú kontrolu. Snažili sa odchytiť nelegálnych migrantov a vypátrať prípadných väčších pašerákov drog. „Prosím, predložte vaše pasy…“ Lož, ktorú som zvolila, bola veľmi priehľadná, ale účinná. Ani jedna sme sa nemienili nechať vláčiť po policajných strážniciach, kde by nás nečakalo nič dobré. Výsluchy, dokazovania, svedectvá, obhliadky „miest činu“ … Obe sme svorne tvrdili, že sme len dve nevinné slovenské turistky, ktorým ktosi ukradol všetku batožinu aj s pasmi. Neverili, ale opäť si nemohli pomôcť. Presne vedeli, prečo utekáme. Odkiaľ, pred čím a pred kým. O nás nestáli. Chceli len dostať našich pasákov prostredníctvom našich výpovedí a svedectiev. Lenže to by sa ťahalo celé týždne, mesiace, možno aj roky. A o to som nestála. Trvali sme na svojom. Naše tvrdenie nám nedokázali vyvrátiť. Snažili sa, ale neuspeli. Ani jedna z nás sa nepreriekla. Naše rajcovné oblečenie ako dôkaz nestačilo.

Z vlaku nás vysadili. Zbytok noci sme strávili na talianskej colnici. Hneď ráno po nás prišlo auto, ktoré nás zaviezlo do Rakúska. Odtiaľ si nás už podávali z rúčky do rúčky. Z mesta do mesta. Noci sme trávili na policajných staniciach. Všade sa nás pokúšali nalomiť, aby sme prehovorili, no nepodarilo sa im to. Boli sme okradnuté naivné hlupane a basta!

Niekoľkohodinová cesta krížom cez Rakúsko nám trvala šesť dní. Stopom by to bolo veru rýchlejšie… A zrazu sme boli tu. Doma. Na Slovensku. V Rusovciach. Usmiati pohraničníci nám veselo zasalutovali a zaželali nám šťastný návrat domov. Bol šťastný. Stála som na kraji cesty a nemohla tomu uveriť. Nohy som mala ako z gumy. Nahlas som sa smiala ako šialená a zároveň mi po lícach prúdom tiekli slzy. Srdce mi búšilo ako po dlhom šprinte, hrdlo som mala zovreté od dojatia. Bola som doma. Kúsok od Bratislavy. Ešte aj ten smogový opar mi voňal. Kto niečo také neprežil, nepochopí. Bolo to jednoducho nádherné. Neskutočné. Slovami neopísateľné. Vznášala som sa v oblakoch a zároveň som mala sto chutí padnúť na kolená a vybozkávať tú zaprášenú slovenskú zem…

Za sedem mesiacov poctivej driny som zarobila 200.000 eur. Vrátila som sa ako žobrák. Vychudnutá na kosť. Takmer nahá. S prázdnou kabelkou, ktorá mi príliš pripomínala prostitútsky štand, a preto som ju odhodila do najbližšieho slovenského smetníka, a s tým, čo som mala na sebe. Trblietavé elastické nohavice, vypasované tričko a sandále. Aj tak to bolo nádherné. Zagratulovala som si, že ešte žijem, a zodvihla som pravú ruku so vztýčeným palcom. Hneď prvé auto nám zastalo. Nuž, veď ako ináč…!“ ….. POKRAČOVANIE NABUDÚCE …..