olitat

Nedávno si môj obľúbený moderátor pán Dírer pozval do televíznej diskusie môjho obľúbeného opozičného politika pána Fica. Tešila som sa ako malá. Obaja sú výreční, pohotoví, rozhľadení, držia sa zvolenej témy a v neposlednom rade bývajú aj veľmi vtipní. Moje očakávania splnili do bodky. Všetko šlo ako po masle, až kým…! Až kým pán Dírer ostro nepokarhal pána Fica za to, že používa výraz „Cigán“ namiesto politicky korektného označenia skupiny našich spoluobčanov „Róm“. A ja som sa musela zamyslieť…

Milujem klasické americké westerny, preto rada pálim od boku. Slovenčina je bohatý, živý, ustavične sa rozvíjajúci jazyk. Prechádza mnohými premenami – občas zapríčinenými aj aktuálnou politickou situáciou, najviac však odporúčaniami špičkových jazykovedcov, ktorí pátrajú po pôvode, skúmajú súvislosti a škriepia sa o tom, ktoré inojazyčné výrazy vpustiť v pôvodnej podobe alebo ich poslovenčiť a ak už, tak ako. Aj ja sa rada hrám so slovíčkami… Moji rodičia po celý svoj život jednej z bratislavských ulíc hovorili Šancova. My, deti, sme ju už poznali ako Malinovského. Neriešili sme to. Každý vedel, o ktorej ulici je reč. A než starejší pomreli, z Malinovského zas bola /a je/ Šancova. Iný príklad: obľúbená zelenina bola paradajka. V škole nás preinačili na rajčinu. Dnes sa pripúšťa aj paradajka, aj rajčina či rajčiak. Moje početné príbuzenstvo mužského rodu boli odjakživa bratRanci. A znovu sme boli poučení, že správne sú to bratanci. Dnes sa môže používať oboje. Aj s R, aj bez. Vari okrem najmladšej generácie každý vie, že ak si v obchode vypýtam prézle, tak potrebujem strúhanku, ak krumple, tak zemiaky… Čo tým chcem vlastne povedať? Nech každý vraví, ako mu zobák narástol! Veď my sa napokon dáko pochopíme!

Čím je teda slovíčko Cigán výnimočné?! Iste, evokuje už málo používaný slovenský výraz „cigániť“, no všetko je trochu ináč…

Vyrastala som v jednej zo štvrtí starej Bratislavy. Rada hovorievam, že medzi Cigánmi, no nie je to celkom tak. Správnejšie by bolo povedať, že bok po boku s nimi. Ich početná populácia bývala len niekoľko domov od nás, hrávali sme sa na rovnakých uliciach, aj dvoroch, chodili do rovnakej školy, sedávali vedľa seba v laviciach, poznali sme sa po mene. Síce ich nikto neodháňal, no oni sa radšej držali v svojom húfe, spolu medzi svojimi… V jedno jarné popoludnie sa maminka vybrala do školy, aby obehla rodičovské schôdzky všetkých svojich ratolestí. Starší súrodenci zas mali všelijaké krúžky, takže tatkovi som na krku zostala iba ja. A keďže mal dávno dohodnuté vzácne stretnutie, chtiac-nechtiac ma musel zobrať so sebou. Aké bolo moje prekvapenie, keď ma zatiahol do blízkej krčmy! Ešte som sa ani nestačila dočudovať a – už sme stáli pri krajnom stole, od ktorého vyskočili dvaja mohutní chlapi, čím nám uvoľnili miesta. Iba jeden zostal sedieť. Rovnako vysoký, dôstojný fúzač. Prehovoril ako prvý. „Už som myslel, že neprídeš.“ Tatko sa pohodlne usadil naproti. Mňa si ochranársky privinul na kolenách. „Prepáč, to vieš, rodina…“ „Viem, viem,“ zasmial sa statný muž. „A ako vidím, priviedol si aj malú gadžovku!“ A vtedy sa znovu potvrdilo, že detský jazyk je častokrát omnoho rýchlejší než mozog…

Neviem, čo mi to vtedy napadlo. Odrazu som len vyhŕkla: „Ujo, ty si Romák?“ /Dodnes netuším, kde som ten výraz vzala!/ Zoširoka, vľúdne sa na mňa usmial. „Nie, malá gadžovka, ja nie som nijaký Romák. Ja som kráľ všetkých hrdých Cigánov!“ Bez slov som naňho vytreštila oči. „Dušinka, a ty poznáš nejakých?“ „Poznám. Veľa. Ale nie sú tak pekne opálení ako ty, ujo kráľ. A Dano povedal, že ma chce za ženu. Keď budeme veľkí.“ „A ty ho chceš?“ „Čo ja viem… Dal mi konvalinky a rybičku.“ „Akú rybičku?“ „To nepoznáš? Taký malý nožík, čo sa dá poskladať. Ale bol špinavý. Tato ho musel vyčistiť a nabrúsiť. A potom mi ho mama vzala,“ dodala som ľútostivo. Než som sa pozbierala z toľkej napáchanej nespravodlivosti, medzi mužmi prebehla dohoda o dákom výmennom obchode, ktorý bol pravým účelom schôdzky. Na rozlúčku si podali ruky. Mne ujo kráľ ešte stačil pripomenúť: „Malá gadžovka, a ty nikdy nezabudni, že si sa práve stretla s kráľom Cigánov. Sľubuješ?“ „Áno, ujo kráľ, sľubujem!“

Tatko odo mňa žiadny sľub nevymáhal, takže hneď začerstva som všetko vykvákala maminke. Dva dni sa s tatkom nerozprávala. Nie kvôli stretnutiu s pravým cigánskym vajdom, ale že ma zatiahol do priestorov krčmy. Mal čo robiť, aby si to u nej vyžehlil…

A konečne sa dostávame k podstate problému: Cigán alebo Róm? Trochu som zapátrala v múdrych spisoch. Ich pôvod sa najprv odvinul zo skúmania ich jazyka, ale až dôkladný prieskum pomocou analýz DNA jednoznačne potvrdil, odkiaľ pochádza cigánske etnikum. Ani zďaleka nie je jednoliate! Vďaka kočovnému spôsobu života je každá jeho podskupina iná – s rôznymi tradíciami a zvykmi. Ich pôvodným východiskovým domovom bola severozápadná India – štát Radžastan a Pakistan, niektorých dokonca Egypt. Ustavičnou migráciou sa dostali aj do Európy. A odkiaľ sa nabralo to /podľa niektorých populistov/ akože hanlivé označenie Cigán? Je to jednoducho dávno poslovenčená forma výrazu Atsiganoi z Malej Ázie. Rovnako ako je to s nemeckým Zigeuner, či maďarským Czigány, na egyptský presun odkazujúci Gypsy či Zingar, Tsigan, Gitan, Zingaro a podobne. Rovnaké to je aj so subetnikami: existuje ich priveľa. Sú bieli Cigáni, Olaskí, aj Rómovia -ako jedna z mnohých podskupín tejto členitej minority. Ani náhodou to nie je jednoliaty národ, ale dlhé stáročia sa metamorfujúca menšina. Hja, sťahovaví vtáci…

Takže, vážený pán Dírer, nechajte nás hovoriť, ako nám zobák narástol! Otázka neznie, či Cigán alebo Róm. Oboje je správne. Mňa naučili vravieť Cigán, tak mi to neberte. Nielenže som to kedysi dávno sľúbila ujovi kráľovi všetkých hrdých Cigánov, nielenže väčšina z nich sa tak isto sama medzi sebou označuje, ale je to dokonca presnejšie, všeobecnejšie vyjadrenie, než to vaše Róm. A môžem hocikedy odprisahať, že v tom nie je ani zamak rasizmu či iného druhu negatívnych emócií voči našim spoluobčanom tmavšej pleti! Kedykoľvek sa niekto z nich voči tomu môjmu pomenovaniu osobne ohradí, bez problémov budem rešpektovať jeho cítenie a postoj. No musí to vyjsť od neho a nie zas dákym čudným, nelogickým, ničím nepodloženým „príkazom zhora“ … Podkomisia OSN pre prevenciu diskriminácie uznala existenciu Rómov ako svojbytnej národnej etnickej skupiny v roku 1997. Obávam sa, že tiež mali najprv viac študovať a rozmýšľať, až potom konať!