Koľko ľudí sa môže pochváliť tým, že verejne vystupovalo so skutočným frontmanom, zakladateľom už legendárnej hudobnej skupiny Elán – Vaškom Patejdlom? Ja som tú česť mala. Ako častokrát v našom živote o tom rozhodla súhra náhod… V tom čase sa na našej základke konal výber do spevokolu, voľnočasového krúžku mladých talentov. Kamoška sa doň veľmi túžila dostať, lenže sama si tam netrúfala ísť, tak ma ukecala na spoluprácu. Naozaj som tam šla iba ako sprievod – svoje hudobné kvality som už vtedy považovala za výrazne podpriemerné. Učiteľ hudobnej výchovy kamoškin talent označil za dostatočný, pri mne zamrmlal čosi ako: „rytmika skvelá, na brumendo refrénov stačí“ a – na počudovanie všetkých prítomných, vrátane mňa, prijal do zboru aj moju maličkosť… Hoci sa Vašo Patejdl narodil v Čechách, v útlom detstve sa s rodičmi presťahoval do Bratislavy – priamo do našej divokej starej štvrte. Nielenže býval zopár čísel od nás, ale chodil do rovnakej školy, ba dokonca do jednej triedy s mojou staršou sestrou. Na ihrisko s nami nechodieval, nehrával s chalanmi futbal, ani nestrieľal z praku na gaštany. Napriek tomu mal naše sympatie. On jednoducho len nemal čas na také hlúposti. Od jeho maličkého mala sa venoval svojej vášni – hudbe. Netuším, či ho k nej priviedli rodičia alebo on rodičov. Každé popoludnie iba okolo nás prefrčal. So širokým úsmevom na tvári a husličkami v ruke nám priateľsky zamával a bol fuč. A čoskoro okolo seba zozbieral aj ďalších nadšených amatérov… Blížil sa deň každoročnej besiedky, ktorú usporadúvala škola v kultúrnom dome, kde sa mali predviesť nádejné detské talenty. Jedného dňa do spevokolu prišli hostia a chvíľku si čosi šepkali s naším vedúcim. Ten sa odrazu poobzeral a vystretým ukazovákom namieril priamo na mňa. „Najlepšie udrží rytmus táto.“ A môj osud bol spečatený. Mala som sprevádzať hudobnú skupinku Vaška Patejdla, ktorá bola zaradená do programu na záver besiedky ako zlatý klinec vystúpenia. I nastal deň D. Starostlivo som sa vyobliekala do povinnej pionierskej rovnošaty. A, ani neviem ako, už som stála na pódiu. Strčili ma kamsi medzi gitaru a bicie, do ruky mi vopchali čudné koliesko so zvončekovými cingrlátkami po obvode a Vaško ma veľmi stručne zasvätil: „Len tu stoj a tou tamburínou búchaj do rytmu pesničky. Jasné?“ Mlčky som prikývla. To vari zvládnem… V tých pradávnych časoch ešte ani Vaško nemal vlastnú tvorbu, preto hrával prevzaté piesne. The Beatles sa neveľmi hodili k pionierom, tak bola vybratá produkcia z dielne už vtedy populárnej skupiny Olympic. Mali zaznieť tri skladby. Počas prvých dvoch som sa statočne držala inštrukcií. Stála som na mieste a odušu trieskala do zvončekov. Ale tá nešťastná tretia skladba bola /a dodnes aj je/ mojou obľúbenou. „Vymyslel jsem spoustu nápadů, aúúú…“ To však ešte nebolo najhoršie. Pri známom refréne: „Má drahá, dej mi víc“ som to už nevydržala. Doslova som sa odtrhla z reťaze. Nákazlivý rytmus ma katapultoval vpred – až na samotný okraj pódia. Ako šialená som si tam podupkávala, trieskala tamburínou všade, kam som dočiahla, vrtela som sa okolo vlastnej osi, úplne ponorená do opojného rytmu. Plné hľadisko sa smialo i plakalo súčasne, tlieskalo od polovice pesničky až do samotného konca a ja som si prvýkrát v živote dosýtosti vychutnala pocit totálneho úspechu na doskách, ktoré znamenajú svet. Malinká žubrienka v pionierskej rovnošate sa umravnila až po záverečnom akorde. Bola som celkom spotená, bielu košieľku som mala kde-kade vykasanú zo sukne, červená šatka skľzla až kamsi nad ucho, no ja som bola jednoducho šťastná. Dobre to dopadlo. Odmenou bol priam frenetický potlesk divákov, ktorí si vyžiadali vari desaťnásobné klaňačky… Dodnes to je pre mňa nezabudnuteľná spomienka. Len ma trošku mrzí, že ma Vaško už nikdy viac neprizval k spolupráci. Žeby žiarlil na môj detský úspech? Obával sa, že by som ho mohla svojou kreativitou celkom zatieniť a prisvojiť si aspoň polovicu zásluh na jeho triumfoch? Nenapísal, nezavolal. Keď si predstavím, akú slávu by sme spoločným vystúpením ešte aj dnes mohli zožať na takom Strahove! Rytmus som doposiaľ nestratila, aj pioniersku rovnošatu by som kdesi zohnala, tamburínku kúpila. Možno sa raz predsa len dočkám. Nádej zomiera posledná. Je pre mňa tou „vodou, čo ma drží nad vodou“… Donedávna som bola presvedčená o tom, že ma už hocičo nemôže prekvapiť. Môže! Hm, hm…
Na pesničkách Elánu som vyrastala, dnes ich už... ...
Celá debata | RSS tejto debaty