olitat

Som nesmierne smutná. Zmizla mi obľúbená veta nášho celým národom milovaného ctihodného pána z Trnavy: „Nebojte sa, bude dobre!“ Nie je to tak dávno, čo ňou ukončoval každučký svoj emotívny prejav či tlačovú besedu. Kto by s láskou nespomínal na jeho úprimné dojatie, ku ktorému sa prepracoval svojimi vlastnými vizionárskymi drístami. „Nebojte sa, bude dobre!“ Povzbudivá veta nášho celým národom milovaného ctihodného pána z Trnavy nám krúžila nad hlavami, keď sme v pľušti a na mraze absolvovali povinne nepovinné hromadné testovanie. Stála pri nás aj pri nákupe „na tajnáša“ nelegálnej vakcíny. Dokonca nás neopustila, ani keď sa mirnix-dirnix rozdávali päťstotisícové výhry šialenej lotérie. Tak sa pýtam: kam sa tak odrazu podela ? Kto ju zašantročil a prečo? Komu natoľko prekážala, že ju odstránil? Neukradol nám napokon aj ju náš celým národom milovaný ctihodný pán z Trnavy? A kedy presne ju definitívne prestal používať? Pri jeho prvom, druhom či siedmom neúspešnom pokuse o jeho odvolanie z funkcie? A čo si máme, my úbohí, bez nej počať? Vari jej zmiznutie znamená, že sa už máme začať báť? Dobre už nebude? Avšak nič nové pod slnkom. Tú obľúbenú krátku vetičku počúvam prakticky už od narodenia. A to je ten problém, preto mi je za ňou tak smutno. Zvykli sme si na seba. Tak kto mi prezradí, čo s ňou je? Naozaj mi ju niekto z tých veľkohubých tajtrlíkov ukradol, uniesol, drží ju v okovách niekde v hlbokom podzemí zatratenia? Veľmi pekne prosím, vráťte mi ju! A vy, náš celým národom milovaný ctihodný pán z Trnavy, láskavo ju začnite opäť používať, aby sme znovu pookriali na duši a pod vaším bedlivým otcovským dohľadom sa mohli znovu cítiť ako banda nedonosených hlupáčikov…Donedávna som bola presvedčená o tom, že ma už hocičo nemôže prekvapiť. Môže! Hm, hm…