olitat

Drastické podmienky boja o holé prežitie vraj utužujú charakter. Prd! Ja som sa z nich naučila len jedno: keď sa ocitneš v blízkosti šialencov a fanatikov, ber nohy na plecia a utekaj od nich kadeľahšie ako o život….Okrem zdravého plávania bolo súčasťou telesnej výchovy aj povinné týždenné turistické sústredenie. A tak sa jedného teplého jesenného rána vybralo na dobrodružnú výpravu štyridsať sotva dvadsaťročných dievčat a traja dozorujúci asistenti. Smer: Slovenský raj. Lokalita: Kláštorisko. Napriek nasledujúcim /alebo aj vďaka nim?/ prežitým útrapám aj dnes tvrdím, že ide o najkrajší výtvor prírody na svete. Keď nás autobus konečne vyklopil na mieste určenia, zistili sme, že budeme ubytovaní v úžasných drevených zruboch, citlivo rozmiestnených koldokola centrálnej budovy. Mali len tri nevýhody: žiadna teplá voda, žiadna sprcha, žiadny záchod. Elegantné kadibúdky zrelé na odpis sa nachádzali na kopci, asi tri metre dovnútra hustého lesa. Hneď pri prvej večeri nás domáci inštruovali, že sa tam nemusíme báť chodiť, pretože ani vlk, ani medveď nás nenapadnú, ak budeme robiť dostatočne prenikavý hluk. Boli to síce veľkí srandisti, ale pre istotu som si od nich požičala dve velikánske plechové pokrievky na hrnce. Bol s nimi iba jeden drobný problém: celé Kláštorisko malo prehľad o mojich trošku hlučných výpravách. Kamošky po zotmení radšej močili do pollitrových plastových pohárov… A na druhý deň začal ten horor. Desať až dvanásť hodín trvajúce pochody. Šplhanie do kopca, nekoordinované šmýkanie sa z kopca. Brodenie sa stredom ľadových potokov. Lezenie po rebríkoch – šikmých, vodorovných, aj zvislých. Štveranie sa po reťaziach, šuchtanie sa na mrežiach. Krok-sun-krok na lávkach uzučkých len na jednu stupaj, pridŕžajúc sa pofidérne vystrapkaného lana. Husí pochod cez najdivokejšiu cigánsku osadu na Slovensku…Kto tam bol, vie o čom hovorím. Doteraz netuším, ako mohli tí naši mučitelia tak veľmi hazardovať. Stačil jeden zle vyrátaný krok, pošmyknutie, nečakané ochabnutie svalstva a mohlo byť po nás. Raz som sa neudržala a spýtala som sa šéfa výpravy, či máme uzavretú životnú poistku. Jeho kladná odpoveď ma výrazne upokojila. Z môjho náhleho skonu rodina bude mať aspoň aký-taký úžitok! Na počudovanie sa nikomu nič vážne neprihodilo. Škrabance, odreniny, modriny a vyvrtnuté členky sa ani nerátali. Minule som počula nádhernú vetu: „Kde končí nádej, nastupuje tvrdohlavosť.“ Na nás to sadlo ako uliate. So zaťatými zubami sme v záujme získania povinného zápočtu makali ďalej. V najhorších okamihoch sa nám dostalo povzbudenie formou známej riekanky: “ Kočky, v zdravom tele zdravý duch!“ A opäť som si nemohla odpustiť ironickú poznámku: „Zdravý duch mi bude na veľké oné, keď zahučím do tejto sto metrov hlbokej priepasti!“ Odpoveď: „Nepreháňaj. Slabých päťdesiat…“ Tešili sme sa na takzvaný odpočinkový deň. Ako sme ho strávili? Typicky chlapsky: povinným futbalovým zápasom. Žiadna rovina, kopček sem, kopček tam. O góloch sme mohli len snívať. Ustavične sme museli loviť loptu z pichľavého krovia, v horšom prípade z romanticky zurčiaceho potôčika. Naozaj veľká zábava pre tých, čo sa len prizerali… Avšak až môj posledný zlezený rebrík sa mi takmer stal osudným. Úplne kolmý, končiaci až niekde v nebi, mimoriadne pochybnej kvality i stability. Stručný, nič nehovoriaci pokyn: „Dievčatá, dodržujte rozumné odstupy!“ ma taktiež nenadchol. Asi v polovici zdolanej výšky som zaregistrovala nejaký čudný, ustavične sa stupňujúci bzukot. No to vari nie! Ale áno – hneď za rebríkom, v skalnej dutine som zbadala obrovské osie hniezdo. Sotva dvadsať centimetrov od priečok, cez ktoré som musela prejsť. Uhnúť nebolo kam. Zrevala som: „Baby, je tu asi milión ôs! Rýchlo lezte dolu a nejako to obíďte!“ Ostatné som síce zachránila, ale mne nebolo pomoci. Kým tá správa doputuje až naspodok, kým sa začnú dievčatá pomaly vracať – mňa to už nespasí. Jediná cesta viedla nahor. Postúpila som na ďalšiu priečku. A vtedy osy zaútočili. Moje predchodkyne ich prebrali z apatie, no až môj zúfalý výkrik ich skutočne rozzúril. I rozhodli sa stoj čo stoj brániť svoje teritórium. Nebudem za hrdinku, bolelo to ako vbodávaný tekutý oheň. Aj nejaká tá slzička vypadla. Ani neviem, ako som sa dostala hore. Počas šéfovej rýchlej inventúry sme narátali „iba“ osemnásť vpichov. Ruky mi spuchli ako nafúknuté balóny, na jedno oko som ani nevidela, ale – prežila som! Popod nos som si brblala všetky nadávky sveta. Ani na našich tyranoch som nenechala nitku suchú. Ľútostivé pohľady a jojkanie mojich spolubojovníčok mi boli nanič. Až ľadové obklady ma akomak prebrali. Domov som už cestovala skoro ako nová… Zápočet som dostala. Nuž, a ak by bolo pravdivé tvrdenie, že utrpenie zoceľuje charakter, tak za ten nezabudnuteľný týždeň strávený v lone prírody sa ten môj stal tvrdším ako diamant… Donedávna som bola presvedčená o tom, že ma už hocičo nemôže prekvapiť. Môže! Hm, hm…