olitat

S vedomím vlastnej smrteľnosti sa zmierujeme len veľmi ťažko. Rozhodla som sa zahryznúť do toho kyslého jablka, o ktorom tak neradi hovoríme, na ktoré dokonca neradi aj myslíme. Osobne ani neodporúčam túto tému priveľmi či príliš často rozpitvávať. Psychike človeka neprospieva zaoberať sa svojím vlastným skonom. Zo životnej skúsenosti viem, že to výrazne oslabuje akcieschopnosť každého jedinca. Preto keď na mňa raz za desať rokov padne pochmúrna nostalgia, okamžite prehodím výhybku a sústredím sa na „tu a teraz“. To len atmosféra týchto novembrových dní ma popchla spraviť výnimku… Ako som sa s vlastnou smrteľnosťou vyrovnávala ja? Keď som ako malé dieťa pochopila, že dnes som živá, no zajtra už nemusím existovať, nebolo mi dobre na duši. Naša už nebohá maminka si všimla, že sa so mnou niečo deje, hoci som o tom s nikým nehovorila. Naveľa-naveľa zo mňa vytiahla, čo ma trápi, a zareagovala okamžite: “ Ale no, ty sa predsa nemáš čoho báť! Veď kým vyrastieš, vedci už vynájdu liek proti smrti!“ Ako inak – rada som uverila. Veď aj v rozprávkach sa vyskytovala živá voda, no nie? Maminka bola prostá, ale nesmierne múdra žena. Zaraz našla ten správny balzam na detskú dušičku a ani dnes jej nevyčítam, že ma tak drasticky oklamala. Od toho dňa sa nebojím smrti a milujem sci-fi… A ako sa s touto existenciálnou otázkou vyrovnávajú miliardy ľudí na celom svete? Našťastie, rôzne. Mnohí dôverujú takzvanej „vyššej“ moci, do rúk ktorej dobrovoľne vkladajú svoj osud. Niekde ju poznajú ako Trojjediného Boha, inde Alaha či Buddhu. Každému pomáha niečo iné. Kresťanská komunita verí v posmrtný život duše, keď sa napokon vymaní zo spútania telesnou schránkou. Mne osobne je veľmi blízka myšlienka reinkarnácie, pri ktorej sa po smrti vedomie presťahuje do nového organizmu. Má to však dva háčiky: nebudete si pamätať svoje predchádzajúce životy a nemôžete si sami vyberať, čo z vás bude ďalej. Keby som si ja mohla zvoliť, vo svojej pozemskej púti by som chcela pokračovať ako šváb, potkan, žralok alebo krokodíl. Odborné vedecké kruhy sa dali počuť, že tieto tvory by prežili aj jadrovú katastrofu…Podstatou každého z uvedených smerov je istota, že smrťou nič nekončí. A trúfam si tvrdiť, že je to pravda. Nazdávam sa, že my ateisti sme si zvolili najťažšiu cestu. Nemáme nijakú barličku, o ktorú by sme sa v núdzi opreli. Spoliehame sa výhradne len sami na seba. Avšak taktiež vlastne veríme v istú formu znovuzrodenia. „Prach si a na prach sa obrátiš“ – tvrdí jedna múdra kniha. Súhlasím. A potom? Či už je naše bezduché telo pochované alebo spálené na popol, vracia sa do prírody, matke zemi. Dáva tým živiny rastlinám, aby mohli nakŕmiť zvieratá, a tie zas trebárs nás. Týmto večným kolobehom sa vlastne opätovne znovuzrodíme, však? Príjemná myšlienka… Na hroby nechodím. Všetkých svojich predkov a blízkych zosnulých si nosím v sebe, sú so mnou neustále. Sú naveky zapísaní v mojom genetickom kóde i v duši. A zaručene na nich spomínam oveľa častejšie, ako len raz do roka! Čo som týmto článočkom chcela povedať? Nech každý z nás verí v čo len chce, hlavné je, že to pomôže zlikvidovať strach zo smrti a dôverovať životu. Možno mnohých pobúri moje rúhanie sa, ale moja najmilšia predstava budúceho jestvovania sa odohráva v pekle. Môj nebohý tatko tam so samotným Luciferom mastí karty a vedľa seba mi drží flek. A akonáhle si ten obraz v hlave premietnem, je mi dobre a začnem sa usmievať… Donedávna som bola presvedčená o tom, že ma už hocičo nemôže prekvapiť. Môže! Hm, hm…