olitat

Ako sa do hory volá, alebo: kým sa ucho neodtrhne…

Jedna moja bývalá kolegyňa sa veru nenarodila pod šťastnou hviezdou. Napriek svojej až tragickej minulosti to bola skvelá žienka. Inteligentná, pracovitá a veselá. Okrem hudobného vkusu sme si vo všetkých podstatných otázkach skvele rozumeli. Ale iba do chvíle, keď čo i len pričuchla k alkoholu. V tom okamihu sa doslova zmenila na diablicu z pekla. Nebola závislá, no v období tesne po výplate sa odtrhla z reťaze. Po čase sme si zvykli, že či už prišla v miernej náladičke alebo so zostatkovým obsahom alkoholu v krvi, museli sme rátať s jej odvráteným JA. Odrazu bolo všetko naopak. Z čiernej sa náhle stala biela, všetko, na čom ešte včera bazírovala, sa premenilo na lož, každého dokázala zniesť pod čiernu zem, zneužila všetky intímne informácie vypovedané medzi štyrmi očami, prekrúcala ich, zneužívala a popierala. Bez prestania útočila a vyrývala a vyrývala a vyrývala až dovtedy, kým sa z nej alkohol celkom neodbúral. Utiecť pred ňou nebolo kam – to by som musela odísť z práce. Nezostávalo iné, len tie jej zúrivé, nezmyselné ataky vydržať. No niekedy som veru mala čo robiť, aby som to ustála… Jej vtedajší partner bol fajn chlap, presne oboznámený s jej povýplatovými excesmi, no raz aj jemu praskli nervy. Toľko ho provokovala, až ju fyzicky napadol. Zmlátil ju ako žito a keď už ležala na zemi, zúrivo do nej kopal. Spamätal sa, až keď si uvedomil, že ju obomi rukami drží za krk a snaží sa ju uškrtiť… Dodnes sú spolu. Pokiaľ viem, od toho potenciálne definitívneho incidentu na ňu ruku nevztiahol. Zvolili si inú cestu – predchádzať podobným situáciám. Obaja sa snažia o dodržiavanie úplnej abstinencie.

Ani tisíckrát opakovaná lož sa nikdy nestane pravdou.

Náš celým národom milovaný ctihodný hetero pán z Trnavy je názorným príkladom klasického typu rodeného provokatéra. V tom najhoršom zmysle slova. Do nemoty kade-tade opakuje nechutné klamstvo o tom, ako pán Sulík zo strany SaS svojím odchodom povalil poslednú koaličnú vládu, čím vlastne zapríčinil aj nasledujúci rozvrat a chaos v riadení štátu. A smutné na tom je, že jeho naskrze lživé obvinenie prevzalo aj mnoho ďalších politikov. Hoci to vyplýva z ich pochopiteľnej snahy znížiť preferencie SaS-ky, nie je to fér. K evidentným klamstvám by sa podľa mňa predsa len nemali znižovať. Pochybujem totiž, žeby tak rýchlo zabudli na to, akému psychickému tlaku bol pán Sulík z Matovičovej strany permanentne vystavovaný. Denno-denné útoky či už v priamom prenose alebo sprostredkovane na web-stránke, osočovanie, hrubé urážky, podkopávanie dôvery, znevažovanie, zosmiešňovanie, nechutné pokusy o rozvrat jednak osobnej, ale aj straníckej integrity, znižovanie pracovných zásluh i odborných kvalít – to všetko pán Sulík pretrpel a ustál. Iba v úplnom závere sa voči tým najabsurdnejším provokáciám občas ohradil, ale zvyšku statočne čelil. Vydržal všeko, nedal sa vyprovokovať. Ako si azda mnohí z nás ešte pamätajú, dôvod jeho odchodu nespočíval v jeho osobnej zaangažovanosti, urazenej hrdosti či chlapskej ješitnosti. Pravou príčinou sa /okrem niekoľkých iných/ stali jeho naskrze pragmatické výhrady voči predloženému návrhu rozpočtu, v ktorom boli chyby ohľadne dodržania povinných limitov čerpania verejných prostriedkov. A keďže Matovič by nebol Matovičom, keby počúval aj niekoho iného okrem samého seba, odmietol všetky relevantné pripomienky svojho vtedajšieho sparingpartnera. Takže kameňom úrazu neboli nijaké malicherné osobné spory, ako sa to dnes s takou obľubou prezentuje, ale hrozba vážnych sankcií zo strany európskych štruktúr! Čiže – kto napokon „povalil“ vládu? Chronický provokatér alebo ten, čo sa nikdy vyprovokovať nedal?

Hlúpy, kto provokuje, ešte hlúpejší, kto sa vyprovokovať dá!

Azda každý z nás pozná Matovičov nekompromisne záporný postoj k našej štvorpercentnej minoritnej skupine spoluobčanov a mnohí z nás si ešte pamätajú jeho výrok: „Kým som ja vo vláde, nijaké spolužitie partnerov rovnakého pohlavia nepripustím.“ Uplynulo už zopár dní, čo sa v uliciach Bratislavy konalo pokojné zhromaždenie „detí dúhy“, aby opätovne vzniesli svoj oprávnený nárok na legitimizáciu ich homosexuálnych zväzkov. Trošku sa poľutovali, trošku si zanadávali na zaostalosť Slovenska v porovnaní so zvyškom civilizovaného sveta, trošku sa zasmiali, aj si poplakali. Všetko prebiehalo pokojne a na úrovni, až kým… Až kým sa medzi nimi neobjavil náš neslávne známy patologický provokatér Igor Matovič. Jeho motivácia je až nechutne priehľadná: dovtedy mierumilovné zoskupenie premeniť na roj sršňov. Najprv sa im sladko prihovoril a keď hneď nedosiahol vopred naplánovú reakciu, so snímajúcim mobilom v ruke prechádzal od jednej osoby k druhej a vytáčal ich až do nepríčetnosti. Z pozície sily, moci, nedotknuteľnosti a nadradenosti. Aktivovanú skenovaciu mašinku strkal tesne pred tváre každého zo zúčastnených do takej blízkosti, div že im zuby nevybil. Ak sa tomuto nevraví jasná provokačka, tak čomu potom? Samozrejme, v každej komunite sa nájdu výbušnejšie typy, ktoré vydržia menej než ostatní. Lenže – čo mali robiť, ako sa mohli brániť voči ťažkému mentálnemu ataku zo strany vyškereného, trápne poskakujúceho psychotika? Najprv to skúsili verbálne, neskôr odháňajúcimi ľahkými gestami, až potom prikročili k pokusom o tvrdší zásah, ktoré však zmarili tí rozvážnejší z prítomných a statný ochrankár, ktorého si Matovič preventívne vzal so sebou. Provokatér mal smolu, že celý incident nenakrúcal iba on sám na svoj vlastný mobil, ale z nadhľadu aj televízny štáb, ktorý nám objektívnejšie sprostredkoval celý konflikt zo širšieho uhla pohľadu. Otázka znie: prečo tam – ako nezmieriteľný odporca LGBTI-komunity – vôbec liezol? Odpoveď je prostá: aby jej zástupcov vykreslil ako zúrivé, nepríčetné zvery, netolerantné k členom majoritnej skupiny obyvateľstva, przniteľov našich detí a prakticky ľudský odpad spoločnosti…

Help! I need somebody!

Neviem, či si každý z nás naplno uvedomuje potenciálnu hrozbu používania moderných mobilov. Akonáhle sa totiž vaša tvár ocitne v ich databáze, už hocijaký amatér s ňou dokáže hotové zázraky. Zábery sa dajú vylepšiť, ale aj zneužiť: podľa chuti zostrihať, prekrútiť, aj upraviť tak, aby podali naskrze falošné svedectvo. A čo môžem robiť ja, ako svojprávna bytosť, ak ma proti mojej vôli niekto zosníma na svoje vlastné zvrhlé účely? Dokopy nič. V prvom rade sa voči tomu ohradím a ak to nepomôže, vari sa aj oženiem rukou voči páchateľovi, no to je asi tak všetko. Isteže sa neznížim až k násiliu, ale neskôr sa môžem sťažovať akurát tak na tej našej obľúbenej lampárni. Obete proste ťahajú za kratší koniec. A nechutní provokatéri vedú 1 : 0 …