olitat

Mám jednu dobrú radu: nikdy sa neskamaráťte s tvorom, ktorého sa chystáte zjesť. A nemyslím tým ľudožrútske chúťky Putina či dákeho iného šialenca, ale skutočný vzťah človeka k dvoj či štvornohým hospodárskym zvieratám. Verte mi, nedopadne to dobre… V to nádherné júnové ráno sa ako každú sobotu maminka vybrala na nákupy na blízky trh. Výnimočne bol doma aj tatko, preto sa ochotne ponúkol, že pôjde s ňou. Všetci sme tušili, že to zaváňa ďalším malérom, no výsledok nás aj tak zaskočil. Asi po dvoch hodinách sa naši rodičia vrátili: maminka ovešaná šiestimi preplnenými taškami. A tatko? Hrdo vkročil do dverí so živou sliepkou v rukách. So šibalskými iskierkami v očiach nás informoval: „Dnes príde Kristínka. Dieťa musí mať odmalička kontakt s prírodou!“ Vyrazilo nám dych. Nuž, ale čo by už neurobil hrdý dedko pre milovanú prvorodenú dvaapolročnú vnučku, však? V iných mestských rodinách sa „kontakt s prírodou“ rieši výletmi do prírody či návštevami botanickej alebo zoologickej záhrady. V tej našej zverinec prichádzal k nám… Maminka bola praktická žena, rokmi skúseností zmierená s výstrelkami hlavy rodiny. Po vyložení nákupu na pavlači rozsypala za hrsť prosa, ktorým sme kŕmili naše andulky, schytila stuhnutú sliepku a posadila ju doprostred. Tatko medzitým kladivom roztĺkol suché rožky a prihodil ich k zrnu. Sliepka nezaváhala a okamžite sa pustila do nečakanej hostiny. Musela sa cítiť ako v nebi… Po polhodine sa kompletné osadenstvo našej domácnosti pobralo na kúpalisko. Okrem mňa, pretože ma v pondelok čakala najťažšia skúška celého štúdia a – okrem sliepky, ktorú by k bazénom neprepašoval ani náš nesmierne vynaliezavý tatko. A tak sme osameli: rytmicky ďobkajúca sliepka na pavlači a ja, sediaca pri otvorených dverách, aby som jedným očkom dozerala na žravého operenca. S naivným optimizmom som sa naplno pohrúžila do štyristostranových skrípt. Keď som od nich znovu zdvihla pohľad, zbadala som, ako milá Pipina zvedavo nakúka do bytu. Ihneď som vyštartovala a opäť jej dosypala proso aj omrvinky, do misky doliala čerstvú vodu. A – zdúpnela som. Celá, takmer desať metrov dlhá podlaha pavlače bola posiata nevábnymi zelenohnedými kôpkami. Čo do sliepky vošlo jedným koncom, toho sa vzápätí druhým koncom zbavovala. Nemala som na výber. Po častých nájazdoch holubov a vrán som veľmi dobre vedela, ako ťažko sa z kovového zábradlia a betónu odstraňuje zaschnutý vtáčí trus… Nebudem to predlžovať. Celý deň som strávila striedavým kŕmením a následnou likvidáciou Pipiných potrieb. Až návrat rozšantených príbuzných ma vyslobodil. A stálo to za to moje celodenné martýrium! Akonáhle malinká neterka zbadala živú sliepku, doslova sa roztriasla od radosti. Vrhla sa k Pipine ako k celoživotnej najlepšej kamoške. Viac než dve hodiny spolu urputne bojovali. Kristínka chcela svoju novú priateľku mojkať, hladkať, pusinkovať, dokonca si ju aj osedlať. A Pipina odušu viac-menej úspešne unikala. Napokon prišiel čas sa rozlúčiť. S hmlistým prísľubom opätovného stretnutia neterka so slzičkami v očiach dala sliepke pá-pá. Našťastie netušila, že to je aj jej posledné „zbohom“… Po tom, čo sme sa aj my uložili spať, maminka neváhala ani sekundu. Bleskurýchlym skúseným pohybom milej Pipine vykrútila krk. Ošklbala ju, odkrvila, vypitvala, naporciovala. Možno v inom poradí: nikdy som nebola prinútená vlastnými rukami si chystať potravu zabitím iného živého tvora… Som všežravec. Ešte aj dnes veľmi ľúbim vyprážané kurča. No vtedy som to nedala. Môj nedeľný obed pozostával z maslového chlebíka s reďkovkami. V pondelok som skúšku nejakým zázrakom spravila. A, mimochodom, neterke sme neskôr vysvetlili, že sliepka musela súrne odletieť za svojou rodinou. Nemohli sme jej predsa povedať, že sme jej novú najlepšiu kamošku jednoducho zožrali… Občas si na Pipinu s láskou spomeniem. Aj potešila jedno malé dieťa, aj nás nasýtila. Od tých čias sa však zásadne nepriatelím s tým, čo mám na tanieri. Nejem nič, čo by na mňa mohlo žmurknúť, dokonca ani nič, čo má ešte hlavu. Uprednostňujem pekne zmrazenú, neosobnú, anonymnú potravu… Donedávna som bola presvedčená o tom, že ma už hocičo nemôže prekvapiť. Môže! Hm, hm…