olitat

Diagnóza slovenského národa: ťažká homofóbia. Priznám sa, že mi táto téma už trošku ide na nervy, no včera som omylom videla reláciu Queer na programe ČT2 venovanú práve aktuálnej situácii na Slovensku vo vzťahu k právam štvorpercentnej menšiny. Uviedli tam množstvo originálnych citátov našich najvyšších politických predstaviteľov a ja som nevychádzala z úžasu, koľko somarín tí tlčhubovia dokázali vypustiť z úst. A musela som súhlasiť: homofóbia najhoršieho zrna. Okrem toho sa aj našimi médiami prehnalo vyhlásenie nášho celým národom milovaného ctihodného hetero pána z Trnavy o tom, že počas tohto volebného obdobia nebude uzákonené registrované partnerstvo osôb rovnakého pohlavia. Jeho rétorike sa zas až tak veľmi nečudujem vzhľadom na možnosť predčasných volieb. Veľa času mu už nezostáva… Považujem sa za súčasť tohto národa a medzi homofóbov rozhodne nepatrím. Vždy som bola ochotná prijímať nové myšlienky a trendy. Milujem hudbu Phila Collinsa, Eminema, rapera 50 Cent, rovnako aj Elán či súčasných slovenských raperov, Dead or alive i Marilyn Masona – a to pekne vypeckovaných na najvyššiu hlasitosť. Nie som zarytá spiatočníčka, ktorá si nevidí ďalej od nosa. Preto ma nesmierne zaráža, koľko oveľa mladších ľudí je v tom lepšom prípade ľahostajných, v tom horšom – úplne zaslepených v otázke vzťahu k LGBT-menšine. Hriechom nie je nevedieť, ale NECHCIEŤ vedieť! Takisto cirkev, ktorú ja považujem skôr za politickú organizáciu než za posla a šíriteľa viery, má v tejto otázke trochu chaos. Človek bol predsa stvorený na obraz boží… A: Pánboh miluje všetky svoje dietky rovnakou láskou… Aj: miluj blížneho svojho ako seba samého… Všetko sú to len prázdne kecy, ak sa neuplatňujú v praxi! Ani v desatore som sa nedočítala o tom, že by sa mali potláčať práva menšín. Ba naopak! Kto si dnes spomenie na ôsme prikázanie? Nepreriekneš krivého svedectva proti blížnemu svojmu… V poslednom čase sa z môjho obrazu takmer celkom vytratila kategória „pravý chlap“. Podľa mňa to nie je ten, čo má modernejší mobil či počítač, ani ten, čo má väčšie svaly alebo penis, silnejšie reči, viac peňazí na účte, vyššiu pozíciu v politických štruktúrach, dokonca ani ten, čo má viac detí alebo kto zvládne skonzumovať najviac poldecákov. V mojom staromilskom ponímaní je „pravým chlapom“ ten, kto sa nezľakne žiadnej výzvy. Ten, kto za každých okolností bráni svoju rodinu, priateľov, svoj národ i svoju česť. Ten, kto vždy dodrží svoje slovo. Ten, kto je proti akejkoľvek skrivodlivosti. Ten, kto stojí na strane dobra. Ten, kto nezaváha ani sekundu, keď treba pomôcť bezmocným a brániť slabších… Kde len ste, vy, všetci správni „praví chlapi“? Kam ste sa podeli? Viem, že tam niekde existujete, že ste nezmizli z povrchu zemského! Práve teraz je tá pravá chvíľa, aby ste vystreli chrbát, zdvihli hlavy a konečne dali o sebe vedieť! Prosím, ujmite sa svojho poslania a zakričte: DOSŤ! Prosím, postavte sa na stranu zdravého rozumu a dobra. Prosím, nedovoľte ďalšiu eskaláciu nenávisti zvanej homofóbia. Prosím, ochráňte slabších… Donedávna som bola presvedčená o tom, že ma už hocičo nemôže prekvapiť. Môže! Hm, hm…