Aj keď nejde ani o najpohodlnejší, ani najrýchlejší spôsob prepravy na dlhé vzdialenosti z bodu B do bodu Q, ja osobne ho mám najradšej. Možno je to tým, že v autobuse som sa skoro narodila. Alebo tým, že ma neraz uspávali veselé príhody z histórie dnešného Dopravného podniku, voľakedy švajčiarskej spoločnosti BEÚS, ktoré ma častokrát viac naštartovali k aktivite než uspali. Jednou z nich je napríklad spôsob prijímania do zamestnania šoférskych nováčikov. Pán skúšajúci sa bez držania postavil dopredu v strede voza s trojdecovým pohárom naplneným vodou – s hladinou tri milimetre od jeho horného okraja. A uchádzač podľa toho či, kedy a koľko z vody prelial, bol prijatý alebo zamietnutý ako nevhodný. Pri vtedajšej štandardnej rýchlosti bratislavskej premávky, so všetkými zákrutami vrátane naštartovania motora a brzdenia. Hja, ktovie koľkí zo súčasných vodičov by v podobnej skúške obstáli! Mojou najmilšou príhodou však bola tá, keď sa tatko zľutoval nad jednou tecinkou odkiaľsi z Vajnor a dal sa nahovoriť na presun jej živej štvornohej kozy do centra mesta na trh. V zdraví prežili všetci. Ešte aj dnes síce v hociktorom autobuse nájdeš zopár kôz, ale výlučne už len tých dvojnohých…
Hromadné letné zájazdy do južných končín majú tie isté výhody ako nevýhody. Nikdy nie si sám. Na cik a fajč pauzy postačuje jeden žiadostivec, v komplikovanejších prípadoch sa hlasuje. Ani raz sa ti nestane, žeby si nezohnal leukoplast, zicherku alebo prezervatív. Keďže som podobný typ výletu zakaždým absolvovala s partiou zohratých kamošov, nikto nikdy nezostal ani hladný, ani smädný – tobôž keď aj šoférsky cenovo prístupný, bohato zásobený bufet fungoval na výbornú. Nikdy nechýbala dobrá nálada, ustavične dokrmovaná kolujúcimi fľaštičkami. Proste – všetko bolo, ako má byť. Až na to nečisté slovíčko ALE…
Ale medzi päťdesiatimi dospelákmi sa nájdu rôzne druhy a typy ľudí. Hoci sa tam nenachádzal ani jeden bez vysokoškolského diplomu a všestranne vycibreného sociálneho vzdelania, takmer hneď po opustení domovskej základne sa podaktorí z nich menili na neandertálcov. Z dlhodobého pozorovania musím, žiaľ, konštatovať, že to obvykle postihuje mužskú časť populácie. Sama pre seba som si ten jav nazvala „syndróm vykorenenia z rodnej hrudy“, keď dotyční akoby zabudnú na elementárne zásady spoločenského správania. So zamlčaným heslom „veď tu ma nikto nepozná, tak si môžem dovoliť hocičo“ je prvým jeho príznakom vypúšťanie nahromadených plynov. Sama tým akútnym nutkaním netrpím a zároveň sa riadim starými múdrosťami „nič ľudské mi nie je cudzie“ a „keď musíš, tak musíš“, no v uzavretom priestore štvorkolesového dopravníka taký riadny, poctivý, neodfláknutý, hutný prd dá každému v okolí zabrať. Najmä ak hlavní kormidelníci majú nepríjemný zlozvyk na noc vypínať klimatizáciu, aby niečo niekomu ušetrili. A my, nešťastní podriemkavajúci pasažieri to veru nie sme. Zažila som to nerátane. Býva to o to horšie, ak to príde celkom nečakane, bez predchádzajúceho varovného sprievodného zvuku. V prípade, ktorý opisujem, mi odkiaľsi zo zadných sedadiel v prvom rade do nosa udrel taký omračujúci smrad, až som sa zakuckala. Až potom sa ozvalo zrúknutie: „Fuj, Pačeko, šľakťatraf! Hovoril som ti, aby si nežral fazuľu!“ Odpoveď páchateľa neznela ani zamak skrúšene. „Šak som nejedol. Ale zo včera tam zostal segedín…“ „No ešte lepšie…!“ My, čo sme sa vládali udržať na nohách, sme sa horlivo vrhli ku kvôli klíme ešte stále pozatváraným oknám. No už bolo neskoro. Pokiaľ vám tie molekuly sírovodíka raz preniknú do čuchovej sliznice, len tak ľahko sa ich nezbavíte, hoci už ďalší priamy útok ani nemusí prísť. Atmosféra v autobuse natoľko zhustla, že keby si vyhodil valašku, zostala by sa vznášať veľmi, veľmi, veľmi dlho nad podlahou…
Ďalšou výhodou aj nevýhodou hromadného zájazdu je vzájomná spoluzodpovednosť. V duchu úsloví „keď všetci, tak všetci“ a „jeden za všetkých…“. Obzvlášť sa to týka prechodov cez hraničné pásma. Kvôli niekoľkým výtržníkom na nich Slováci nemajú najlepšiu povesť – a to sa vyjadrujem veľmi mierne. Ešte ani raz sa mi nestalo, aby sme nimi prešli bez dákeho incidentu. V našich prípadoch nešlo ani tak o množstvo dovtedy skonzumovaného alkoholu, ako skôr o nepríjemné vyrušenie zo spánku uprostred noci. Bežným postupom bolo, že jeden uniformovaný štramák vošiel dnu, druhý ho istil na schodoch a zároveň vlastným telom blokoval dvere. Po vyzbieraní asi polovice pasov sa odrazu ozvalo rozospaté odmietavé zavrčanie: „Daj pokoj, čo ma budíš? Šak pasy už netreba. Tie fašistické maniere ich ešte furt neprešli?“ A bolo to vonku… Pokiaľ pohraničník nemihol brvou nad príšerným, ešte stále nevyvetraným puchom, pri medzinárodne známom výraze mu až pomykalo fúzami. Všetka česť, že to ustál. Dovyberal zvyšné pasy a pobral sa k východu. Po tom, čo si chvíľku ševelil s naším vodičom, ozvalo sa nemilé, i keď nesmierne zdvorilé: „Prosím, všetci vystúpte!“ A mali sme to spočítané… Po zablokovaní autobusu sa obaja strážcovia hranice odobrali na kávičku. A my sme tam len stáli a stáli a stáli, očumovaní škodoradostnými ksichtami ďalších voľne prechádzajúcich turistov. Namôjdušu som odkiaľsi začula aj odsudzujúci povzdych: „Na ja, Slowaken!“ Pohraničníci sa nad nami zľutovali až po hodine. Zrejme mali v ten večer dobrú náladu. To sme ešte mohli byť radi, že nám neprikázali vyložiť aj batožinu…
Jeden by sa nazdával, že sme sa poučili. Ale kdeže! Na ďalšej colnici nás to stálo ďalšie dve hodiny postávania. Tentokrát to zapríčinil Marošov dezorientovaný frfot: „Pasy už majú. Tak čo ešte ten debil chce?“ Do troch minút sme boli zas vonku…
Po dvanástich úžasných dňoch sme sa vracali domov. No ešte predtým sme sa mnohí dušovali, že tých najtuhších spáčov budeme buď pichať špendlíkmi, aby nad sebou nestratili kontrolu, alebo ich rovno zviažeme do kozelca na spôsob prasačieho úväzu, ústa prelepíme lepiacou páskou a hodíme k batožine do podpalubia. Nepomohlo. Na prvej kontaktnej hranici sa opätovne predviedol jeden z kamošov hláškou: „Tí kreténi sa ale naotravujú…!“ Už som ani nečakala na pokyn. Rovno som vstala a odobrala sa k vstupným dverám. Komu niet rady…
Celá debata | RSS tejto debaty