olitat

Áno, je to tak – niekedy dokonca aj vzdušné koráby skolabujú a z tých závratných výšin sa strepú na matičku zem. No podľa priznaných štatistík sa to nedeje veľmi často, ako by sa podľa bulváru mohlo zdať. A dokonca aj pri páde existuje minimálna šanca na prežitie. Letecká preprava z bodu B do bodu Q sa ešte stále považuje za najbezpečnejšiu. Ja som si pred svojím prvým letovým zážitkom v duchu opakovala svoju obľúbenú mantru: „Nie som taká výnimočná, aby sa to prihodilo práve mne.“ A tradicionalisti zas môžu použiť staré osvedčené: „Anjelíčku, môj strážničku, opatruj mi moju dušičku…“

Po úspešnom zvládnutí všetkých formalít konečne stojíte pred strmými schodíkmi vedúcimi do neba. No ešte predtým vám dám jednu dobrú radu: slabšie povahy by sa mali dobre poobzerať okolo seba. Ak do rovnakého lietadla nastupuje aj jedna z mojich sestier, okamžite sa zvrtnite na päte a utekajte si prebookovať letenku na iný spoj. Verte mi, ušetríte si tým kopu nervov a sedatív…

So štartom lietadla nemám ani ten najmenší problém. Dokonca som už zažila aj situáciu, že som vôbec nezaregistrovala presný čas vzletu. Upozornil ma na to iba príkaz našich dočasných otrokáriek, aby sme sa pripútali. Kto neposlúchol hneď, toho k sedadlu priviazali vlastnoručne. Ja osobne letecké spoločnosti upodozrievam z toho, že tak nekonajú kvôli bezpečnosti pasažierov, ale skôr preto, aby sme si to v poslednej chvíli nerozmysleli a neufujazdili z ich ziskuchtivých pazúrov… Po stabilizácii ozrutnej mašinky v požadovanej výške a grotesknej verbálno-pantomimickej inštruktážnej etude vás čaká občerstvenie. Usmiata slečna/pani vám najprv ponúkne z nápojov od výmyslu sveta. Dokonca aj káva býva pitná. Vzápätí však nasleduje moja najmenej obľúbená časť: prakticky nanútená poživeň tuhej konzistencie. Už dávnejšie som si všimla typicky slovenský syndróm: sotva sa podaktorí ľudia usalašia a majú pred alebo vedľa seba dáku rovnú plochu, okamžite z tašiek začnú vyťahovať starostlivo zabalené rôzne druhy potravy – či už rezne, kuracie stehná alebo obložené bagety a nezáleží na tom, v ktorej dennej hodine sa to odohráva. Dodnes som ten úkaz nepochopila. Pri leteckej doprave sa to dá vysvetliť iba snahou o zvýšenú konkurencieschopnosť, no mňa to ich nasilu vnucované úsilie ide echt na nervy. O deti na palube sa predsa postarajú rodičia. A žeby nejaký dospelák nevydržal dve-tri hodinky bez jedla? O tom silne pochybujem, tobôž keď sa medzi nami zaručene nevyskytuje nijaký sociálne odkázaný, ale výhradne stredná a vyššia kategória zabezpečených. Tak načo je dobré to prekrmovanie a plytvanie? Odmietla som iba raz. No hocijako som sa búrila, neuspela som. Pri ďalšom kolečku si uniformovaná násilníčka aj tak presadila svoje /hoci už nie s úsmevom, ale s mierne spotvorenou grimasou na tvári/. Podľahla som. Našťastie, zakaždým bol poruke dáky ten prudko rastúci mládežník, ktorému som posunula nášup…

A konečne by ste si mohli dosýtosti vychutnávať pokojný let, keby… Keby sa v rovnakom priestore ako vy nenachádzala aj moja už spomenutá staršia sestra. Svojho synátora Samka po prvýkrát do lietadla zavliekla už ako štvorročného, takže ešte stále bol v období neutíchajúcich otázok a dožadujúcich sa odpovedí. Pálil ich ako z guľometu a nasával ako špongia. Prečo, ako, kedy, kto, kde… A sestra ich všetky s radosťou objasňovala. Najprv spolu stručne prebrali technický zázrak lietajúcich mašiniek. No tam to neskončilo. Sestra ako samoživiteľka si považovala za svoju povinnosť zastať aj úlohu mužského vzoru, aby chlapčiatko už odmalička všestranne pripravila na to, že svet nepozostáva iba z romantiky kvetiniek a motýlikov, ale aj z tej tienistej strany jednej mince. I spomenula aj zopár veselých príhod, keď na vlastné oči videla, ako sa z jedného motora odrazu začal valiť hustý dym a šľahať oranžové ohnivé plamene, alebo o tom, že kamoš zas zaznamenal totálny výpadok až po úplné zastavenie sa dovtedy spoľahlivo rotujúcej vrtule a podobne. Vraví sa tomu: spomínať šibenicu v dome viselca. A keď sa raz moja sestra rozšupne, nevie kedy prestať… Až spokojnučké Samkovo odfukovanie ju vrátilo späť do reality. Hrdo, pyšne sa poobzerala okolo seba, nadšená zo svojho vlastného výkonu a zbadala, že v ich blízkosti odrazu nesedí nikto. Lietadlo síce nebolo plne obsadené, ale ešte pred niekoľkými minútkami bolo okolo nich pomerne husto. A všimla si ešte čosi pozoruhodné: mnohým cestujúcim prudko zozelenali tváre. Jeden do seba nervózne ládoval podlhovasté biele tabletky, iný od stewardky urýchlene požadoval padák, tretia preberala ruženec a potichučky drmolila otčenáš. Hja, to viete – s tými slabými povahami sú večne dáke problémy…

Hoci štart a samotný let si užívam, pristávanie je pre mňa hotovým martýriom. Môj organizmus sa nejako zle prispôsobuje vyrovnávaniu tlaku. I keď mám nadpriemerne vysoký prah bolesti, tá päťminútovka v ušiach mi zakaždým pripadá ako celá večnosť. Nepomáha nič. Ani dôrazné prehĺtanie, štuple, slúchadlá či žuvačka alebo cukrík. Jednoducho musím vydržať ten pocit, že mi už-už prasknú bubienky. Zatiaľ zakaždým vydržali. No potom nasleduje najmenej hodinu trvajúca čiastočná hluchota, keď viac odčítam z pier než naozaj počujem. Synovec sa na to vždy náramne teší a už vopred si opakuje našu špeciálnu znakovú reč, ktorej rozumieme len my dvaja…

Po /doposiaľ vždy/ úspešnom pristátí nás čaká ešte dvojhodinový okružný rozvoz autobusom do príslušných ubytovacích zariadení. A sme konečne tam, vo vytúženom cieli. V kompletne prepotenom, zapáchajúcom oblečení, totálne mentálne i fyzicky vyšťavení, unavení viac než po maratónskej dvojdňovke strávenej v posilňovni. Avizovaná dvojhodinová cesta sa chytro zvrhla na takmer celodennú tortúru. A to som ešte nespomenula meškania z dôvodu nepriaznivého počasia alebo presýtených letových dráh, poškodenia či straty batožiny! A prečo to všetko podstupujeme? Iba kvôli tomu jedinému, čo na Slovensku nemáme: troške presolenej vody!