olitat

Matka príroda je šialená prastará mrcha. Robí si s nami, čo jej práve napadne – podľa toho, ako sa práve vyspí. Zabudni na predstavu láskavej babičky, vinúcej si na svoju rozložitú hruď všetky svoje detičky! Je to skôr zlomyseľná, náladová, potmehúdska macocha, ktorej žiadny beštiálny výstrelok nie je cudzí. Nikdy sa nevie, kam práve zatne neúprosnou sekerou svojej zúrivosti. Niekde nasype za vrece, inde zas žgrloší na každom chromozóme či molekule. Jej rozporuplné šafárenie so zverenými hodnotami života na zemi sa prejavujú najmä pri ich spôsoboch množenia. Niečo sa delí samo od seba, inde je potrebné čisto náhodné opelenie. Spôsob „ja sám, ja sám“ je obzvlášť beštiálny. A ešte tu máme fajnovosti ako rodenie z vajec alebo vypľutie finálneho výrobku po dlhých mesiacoch dozrievania. Tomuto sa vraví efektivita práce? Ja by som to skôr nazvala zneužitie právomoci!

Samozrejme, že pri takom chaotickom prístupe sa kde-tu občas čosi celkom nevydarí. Tu sa zjaví dáka tá mutácia, nedorobok, zvláštna odnož, drobné vykoľajenie či menšinová výnimka. Niekedy až tú strelenú strigu upodozrievam z toho, že vlastne ani nejde o omyly, ale zámerne zákerné skúšky odolnosti ľudskej populácie. Testovanie, koľko toho ešte vydrží. Hrajkanie sa na „kto z koho“, pretože dlhodobým pozorovaním som zistila, že vlastne každá jedna anomália sa napokon dá hodnotiť už ako bežný jav, ak ich je priveľa. A medzi tieto si smelo trúfam zaradiť aj homosexualitu.

S hustotou výskytu 4 a viac percent sa sexuálna príťažlivosť jedincov rovnakého pohlavia už nijakovsky nedá považovať za „úchylku“. Rýchlym prepočtom som dospela k poznaniu, že iba na Slovensku ide o približne 300 000 jedincov. Pre porovnanie – je to viac ľudí, než majú celé Košice. A to je už dosť, však? Homosexuálne kontakty sú známe odnepamäti, a to dokonca aj v živočíšnej ríši. Odborníci z celého sveta sa už stáročia zamýšľajú nad príčinami tohto javu a dodnes ešte jednoznačne nestanovili jasný dôvod jeho vzniku. Zatiaľ sa dospelo k vedeckému názoru, že ide o súhrn viacerých faktorov. No čo už na sto percent zrejmé je, je to, že nejde o vedomú voľbu indivídua, ale o zakódovanú túžbu, ktorá sa nedá ani dlhodobo potláčať, ani liečiť dákou šarlatánskou psychoterapiou, ani antibiotikami. Nepreukázala sa ani dedičnosť, ani možný chytľavý prenos z človeka na človeka. Buď to v sebe máš, alebo nie. Prirodzená homosexualita sa v nikom nezrodí z večera do rána /naschvál obchádzam tú vynútenú trebárs z dlhodobého celibátu, ktorá ako sa vynorí, tak aj pominie!/. V istom veku hormonálneho dozrievania mládenec či dievčinka proste zistia, že sa mierne líšia od väčšinového zoskupenia. A každý sa s tým vyrovnáva po svojom. Mnohí, žiaľ, narazia na nepochopenie. Aj to iba tí, ktorí sa vôbec majú na koho s dôverou obrátiť. Netuším, prečo sa priznania podobného typu ešte aj dnes považujú za malé, špinavé tajomstvo. Avšak donedávna sa aj podaktoré tabuizované témy ohľadne masturbácie alebo orgazmu mohli spomínať iba v jemných narážkach a šteklivých vtipoch. Trvalo dlhé desaťročia, kým padli bariéry predpotopných názorov na tieto elementárne prejavy zdravia. Ako je potom možné, že sa rovnako nepodarilo zrúcať predpojatosť voči homosexualite?

Nikto z nás si nevyberá, kam alebo ako čo sa narodí. Preto ma nikdy nezaujímala ani sexuálna orientácia nových známych, ale výhradne iba to, čo majú v hlave a v srdci, aký charakter a postoj ku mne. Heterosexuála sa predsa taktiež na počkanie nepýtate, či v posteli preferuje vanilku, orál, anál alebo sado-maso praktiky. Tak prečo by ma to malo zaujímať u homosexuála? Išlo by o surové narušenie jeho najintímnejšieho súkromia. Čo sa odohráva po obojstrannej vzájomnej dohode medzi dvomi dospelými jedincami a štyrmi stenami, má medzi tými štyrmi stenami aj zostať. A nikto na svete im do toho nemá čo kafrať. Zdá sa, že to sú napokon ženy, ktoré sú omnoho tolerantnejšie vo vzťahu k štvorpercentnej menšine, než muži. Neviem, čím to je. Azda majú viac pochopenia pre lásku v akejkoľvek forme, viac empatie, pochopenia a celkového vnímania reality dnešných dní? Aj postoj cirkvi ma neprestáva poburovať, i keď aj v tej rímsko-katolíckej sa už ľady trošku pohli. Človek bol predsa stvorený na obraz boží. Tak kto si potom dovoľuje spochybňovať celú dvadsatinu jeho diela?

Minulý rok v našom parlamente neprešiel návrh zákona ohľadne zakotvenia de iure spolužitia partnerov rovnakého pohlavia. Celý tento rok zas zo všetkých strán počúvam, že väčšina kandidujúcich strán a hnutí do predčasných volieb ani nemieni túto otázku znovu otvárať. S odôvodnením: máme aj dôležitejšie problémy, ktoré je potrebné urgentne riešiť. Lenže ja sa pýtam: a kedy sa konečne dostane na rad aj požiadavka našich 300 000 spoluobčanov? Vždy sa bude niekde bojovať, vždy sa vyskytne dáka tá kríza, inflačná hojdačka, hospodárske či zdravotnícke naliehavosti. Dokedy ešte majú naše marginálne skupiny vytrvať? Kedy konečne nastane to slávne-neslávne POTOM? O ďalší rok, dva, či desať? Prečo sa nemôžu domôcť svojich práv na sebaurčenie, nespochybniteľné uznanie svojej legitímnej existencie, rešpektu, ktorý si ako každý iný občan zaslúžia? Statočne pracujú, odvádzajú dane do spoločnej kasičky, no keď príde na lámanie chleba, tak sú iba druhotriedna entita úchylákov? A kto si dovolil o ich budúcom osude rozhodovať? Zopár ortodoxných zapieskovaných hláv nášho parlamentu, ktoré sa úplnou náhodou ocitli na tej „správnej“ strane barikády a nedovidia si ani na špičku vlastného nosa? Na čo mienia čakať, kým spravia aspoň ten maličký prvý krôčik posunu vpred? Možno sa spamätajú až vtedy, keď sa Slovensko nájde na samom spodku rebríčka spomedzi všetkých civilizovaných krajín Európy. A možno ani potom nie…!