olitat

Väčšinou sa dozvedáme o týraní žien a detí. Ja som mala možnosť zblízka sledovať opačný prípad, keď beštia v sukni na smrť utýrala až príliš dobrého muža… Jedného dňa nám vedúci vodárov predstavil nového zamestnanca. Jednak sme mali kancelárie na rovnakom poschodí, a jednak sme ako statici mali s nimi najužší kontakt zo všetkých oddelení. Príjemný, nenápadný mladý muž mal niečo po tridsiatke a volal sa Matej. Áno, ten minulý čas je správny. Volal sa. Už ho totiž niet… Matejovi bolo pridelené miesto spoločné so šéfom, aby ho v pohode previedol cez úskalia nováčika vo firme, a kamarátkou Katkou, vďaka ktorej sme boli vždy v obraze. Tak sme získali aj prvé informácie o novom kolegovi. Že je ženatý, má štyri deti, ale len jedno je jeho biologicky vlastné, že býva v centre Bratislavy v rodinnom dome, ktorý naňho prepísali rodičia, pričom sami sa odsťahovali do malého družstevného bytu, že je veľmi uzavretý a s okolím komunikuje výhradne pracovne, že reaguje iba na priame otázky a často vyhýbavo, že v práci neobeduje a odignoroval každé pozvanie „na jedno čapované“. Nezapadol celkom do partie, ale ani nič nenasvedčovalo tomu, že by predstavoval dáky problém. Bol síce svojský, ale aj usilovný a dobre sa s ním pracovalo – myslelo mu to… Všetko šlo ako po masle. Až do dňa šéfových narodenín. Po práci sa stretla skupina gratulantov, medzi ktorými sa celkom nečakane po prvýkrát objavil aj Matej. Panovala dobrá nálada a po prvom prípitku stále lepšia. Avšak neprešla ani polhodina, keď sa odrazu s treskotom roztvorili dvere a dovnútra vtrhla nejaká neznáma fúria. Rozzúrenými očami vyhľadala Maťa a škrekľavo zrúkla: „A ty tu čo ešte robíš? Marš domov!“ Jediný sa zmohol na slovo: „Ale, Zuzanka, veď ja som len na chvíľku…“ Ale rozbehnutú stíhačku nebolo možné zabrzdiť. „Počul si? Okamžite vstávaj!“ Pokiaľ sa dohadovali, všetci sme mali príležitosť milostivú si dobre poobzerať. Hoci bola len o sedem rokov staršia, ako jej zaskočený manžel, vyzerala na oveľa viac. A tak by sa dala aj opísať: všetkého na nej bolo viac, než bolo treba. Viac kíl, viac blond farby na vlasoch, viac mejkapu, viac šperkov. Kedysi sa tomu hovorilo: ordinárna kofa z trhu. Náhle sa prudko zvrtla ku Katke. „Aj ty si tu, čo? To ty k nám po večeroch voláš, že? Ja ti ukážem, že sa nemáš starať do môjho muža a rozbíjať mi rodinu!“ A z celej sily sa rozohnala. Katka však ako vytrénovaná športovkyňa stačila uhnúť. „Čo ste sa zbláznili? Volala som k vám raz v mene šéfa ohľadne pokynov na služobku! Ja mám svojho Riška a o toho vášho ťuťka naozaj nestojím!“ Fúria bola v ráži. Celým telom sa vrhla vpred. Len rýchle reakcie prítomných zabránili pästnému súboju… Samozrejme, na druhý deň šiel Matej k šéfovi na koberček. Až vtedy sa trošku otvoril. Aj z posledného miesta musel odísť kvôli ustavičným žiarlivostným scénam pani manželky. Ako a čím si ho staršia žena s tromi deťmi dokázala získať, sa nedozvedel, ale kedy urobil zásadnú chybu, áno. Nielenže na ženu prepísal celý dom, adoptoval jej deti z predchádzajúcich vzťahov, ale aj splodil vlastného chlapca, ktorého mal nadovšetko rád. Zrazu bol stratený… Detaily ich manželského spolužitia sa nikdy nikto nedozvedel. Matej bol silný introvert. Či už z prirodzenej chlapskej hrdosti alebo z hanby nad vlastnými hlúpymi rozhodnutiami, sa nedokázal nikomu zdôveriť. Ani rodičom, ani kolegom. Namiesto toho len vnútorne trpel. Päť rokov, deň za dňom, minútu po minúte. Na obedy nechodil preto, že na ne nemal. Jedával iba raz denne – pri večeri s deťmi. Kompletnú výplatu musel doma odovzdávať. Vtedy sme to netušili. Stačilo hocikoho z nás požiadať o pomoc a všetko mohlo dopadnúť inak. Zaručene by ho prichýlili rodičia, aj naša firma mala ubytovňu, dokonca aj pobočku v Holíči – taktiež s ubytovaním. Stačilo sa rozhodnúť, ako ďalej. A on sa aj rozhodol. V jedno ráno, keď deti odišli do školy a škôlky, zašiel do zadnej ovocnej záhrady a obesil sa. Vedel, že ho nájde rozvážny sused, ktorý pôjde so psom na prechádzku… Bol Matej dobrý človek? Až moc. Až tak, že nedokázal preťať nefungujúci partnerský vzťah, zbaviť sa tej beštie, zapnúť elementárny pud sebazáchovy a všetky obranné mechanizmy, začať odznovu inde a inak. Stačilo tak málo: niekomu uveriť. Pokiaľ viem, netrpel žiadnou psychickou poruchou. Iba už to bremeno z pocitu totálneho zlyhania sám neuniesol… Donedávna som bola presvedčená o tom, že už ma hocičo nemôže prekvapiť. Môže! Hm, hm…