olitat

Máte už politiky plné zuby? Ja veru áno. Tie tisíckrát obohraté, značne doškriabané vinyly ma ani tak nerozčuľujú, ako skôr nesmierne nudia. Sem-tam ma ešte pobaví okrúhly stôl, za ktorý bok po boku zasadnú bývalí partneri, dnes rivali Matovič s Hegerom, ale uznajte: ako dlho sa dá počúvať hocijako komické vystúpenie Boba a Bobka, než sa vám zunuje aj to? Najmä keď nezaznie nič nové, ale iba to staré známe: „To nie my, to oni!“? A tak znovu prehadzujem výhybku…

V živote mi viackrát pomohlo mnoho ľudí, niekoľkokrát aj ja iným. Ale iba v troch prípadoch šlo naozaj o krk, ratovanie v poslednej chvíli, keď som s nasadením vlastnej existencie komusi predĺžila tú jeho. A myslíte, že mi za tú riskantnú sebaobetu niekto prejavil elementárnu vďaku, hoci aj len zo slušnosti? Že som dostala aspoň papierový diplom? Nedajbože medailu cti? Riťpaľovu som dostala, a nie verejné uznanie! Dokonca som sa nedočkala ani len symbolického poťľapkania po pleci! Nuž, veď posúďte sami…

Súčasťou môjho štúdia bol aj klasifikovaný zápočet k predmetu Geodézia a kartografia, nevyhnutný k jeho úspešnému absolvovaniu. Komu by sa už nepozdával týždenný pobyt v lone slovenskej prírody, vítané spestrenie tesne pred koncom letného semestra? Nádherná príroda uprostred Štiavnických vrchov? Pod legendárnym Sitnianskym kopcom a vedľa jazera Počúvadlo? Z rozpáleného asfaltu Bratislavy do osviežujúcej atmosféry nabitej čistým kyslíkom? Nálada v autobuse bola skvelá, počasie nádherné, úžasné dobrodružstvo nadohľad. A nesklamalo ani primerané ubytovanie a strava. Aklimatizovali sme sa raz-dva. Hneď na druhý deň po príchode sme boli zadelení do družstiev, vyfasovali sme meracie prístroje i neodmysliteľné metrážové tyče a hor´sa do terénu, vari už stýkrát zosnímaných povrchov. Chytro som sa zorientovala a zistila som, že náš návrat do východzieho bodu vedie tesne povedľa lákavej vodnej plochy. Preto som si už ráno pod tričko a pracovné tepláky natiahla aj plavky. Dvaja najviac hladní obetavci sa ovešali všetkými pracovnými pomôckami a nám ostatným tým umožnili ísť sa ešte pred večerou občerstviť do vtedy už takmer vyľudneného jazera. Nielenže sme zo seba zmyli všetok pot a prach, ale aj mierne umŕtvili nadobudnuté štípance, uvoľnili stuhnuté svalstvo. Parťáci tým aj končili – radšej si požičali člnky, zaveslovali kamsi doprostred a „uvoľňovali sa“ po svojom. Ja som si to po vlastnej osi lenivo strihla krížom na protiľahlý breh a zase späť. Kým sa spolužiaci poctivo odrovnali ešte pred povinným večerným nástupom, ja som práve vstávala z mŕtvych. Britská starodávna obyčaj „prvý drink až po západe slnka“ sa mi osvedčila. A mala byť užitočná aj pre niekoho iného…

Stalo sa to na tretí či štvrtý deň nášho pobytu. Práve som bola kdesi v tretine vytýčenej trasy, keď ma náhle zboku upútal dáky nezvyčajný disharmonický špľachot a občasné vykviknutia. Pretočila som sa horeznak a pozorne zapátrala po príčine. Neočakávala som hneď žraloka či ľudožravého sladkovodného krokodíla, ale ani statný sumec nie je mojím obľúbeným spolupútnikom, s ktorým by som sa tvárou v tvár potrebovala zoznamovať… Bol to dvojnohý cicavec, krúžkový parťák Riad z Libanonu. V prvom okamihu som sa nazdávala, že sa len tak blázni, no rýchlo som pochopila, že nič nefinguje, ale že sa skutočne topí a z posledných síl bojuje o holý život. Bleskovo som zhodnotila situáciu. V blízkosti sa práve nachádzali dva člny, oba ďalej než ja, rovnako aj plážovitý breh. Z elegantného dámskeho štýlu som zaraz prepla na šprintérsky kraul. Netrvalo dlho a bola som pri čiernej hlave. „Riad, čo je? Dostal si kŕč? Chyť sa ma!“ „Po-po- …“ stihol ešte vyjachtať a znovu sa ponoril pod vodu…

Môžem vám iba potvrdiť, že prax sa často podstatne líši od teoretickej prípravy. Čo kedy v telke predvádzajú profesionálni záchranári, je na hony vzdialené od skúsenosti v teréne. Topiaceho sa otočiť na chrbát, lakeť zaháknuť na krku, bradu podoprieť dlaňou a razantnými kopmi sa prebojovať na súš… No mášho vidieť! Len si to skúste, keď vás prigniavi hrôzou a panikou opantaných 90 kíl nekoordinovane sa zmietajúcej živej váhy! Samozrejme, v prvom momente vás taktiež stiahne pod vodu a – už sme sa topili dvaja! Netuším, ako som sa z toho smrteľného zovretia vykrútila, ale napokon som sa predsa len vyšmykla. Zboku som topiaceho objala okolo pása, z úst vypľula prebytočnú vodu a z plných plúc mu kričala do ucha: „Riad, stačí sa ma zľahka držať, inak tu zahučíme obaja! Riad, Riad, upokoj sa, už som tu! Urob bójku, urob bójku! Voda ťa udrží hore! Ty somár, nekop ma!“ Naveľa-naveľa sa mierne utíšil, takže som sa konečne aj ja mohla zhlboka nadýchnuť a nanovo sa poobzerať. Jeden z člnov sa už nachádzal bližšie než pobrežie. Aj na jeho posádku som zrevala: „Laci, poďte sem, Riad to nezvláda!“ „Rob si srandu!“ „Nerobím, fakt to je vážne!“ „Na to ti tak naletíme!“ A to mi už rupli nervy. Musela som nasadiť svojho autoritatívneho, divadelno-profesorského komandéra. „Okamžite sem veslujte, inak vás všetkých pohluším!“ Obávam sa, že skôr zabral ich zmysel pre recesiu, než moje hrozby od kastrácie až po stratu výsad trvalého požičiavania poznámok z prednášok, ale napokon sa rozhodli pre cikcakovité smerovanie k nám. Riad už síce mlel z posledného a ani mne nebolo všetko jedno, no aj my dvaja sme sa po centimetroch posúvali k nim. Tých pätnásť metrov bolo tuším najdlhších v mojom živote… Keď zo mňa moja živá príťaž konečne uvoľnila ruky a kŕčovito sa zahákovala do boku malého plavidla, nesmierne sa mi uľavilo. Nemalo zmysel nasilu naloďovať ďalšieho pasažiera. „Riad, pevne sa drž! A vy, zborovičkovaní tajtrlíci, chytro s ním na breh!“ Ako som správne predpokladala, Laco z nich piatich bol najtriezvejší, takže ako jediný pochopil, že naozaj nejde o nemiestne žartovanie. Riadova náhle belostná tvár a vytreštené oči boli toho dôkazom. Už len pohľadom som ich odprevadila k pevnej zemi…

Po dodržaní svojho každovečerného rituálu som sa k nim pripojila – ako už predtým aj posádka druhého člna. Až vtedy bol čas Riadovi položiť zásadnú otázku. „Čo sa to tam stalo? Veď si vravel, že pochádzaš z dlhej generačnej línie rybárov! Nehovor, že nevieš plávať!“ Bolo vidieť, že z najhoršieho je už vonku. Urazene ohrnul gamby. „Ja vieš plávať! Viac ako ty! Tu pozerať ty a to ľahko! Tam a tu. More nič. Toto olej! Ťažko ako betón! Prečo ty nepovedať?“ „A čo som ti mala povedať? Po prvé si sa nepýtal, a po druhé – ja som zas nikdy neplávala v mori, tak s čím som to mala porovnávať?“ Nato sa na mňa uprelo 11 párov vyčítavých očí. Za všetkých ma odsúdil a rovno aj popravil Maroš: „Dievča, dievča, veru si ho mala varovať! Toto sa kamošom nerobí…“

Za dobrotu na žobrotu. Ani slovko vďaky. A po príchode do jedálne to pokračovalo. Ako každý vie, zlé chýry sa šíria ako lavína. Aj tam ma čakalo len pohoršené ssstkanie, zo strany pomyselnej uličky hanby zaznelo aj nechutné obvinenie: „No to som si nemyslel, že si rasistka!“ O minútku bola pri mne aj priateľka Terka, ktorá bola do Riada potajomky zamilovaná. „Ak si taká žiarlivá, mala si sa pokúsiť utopiť mňa, a nie toho chudáčika, nevinného cudzinca z ďalekej krajiny!“ No verili by ste tomu? Namiesto ovácií a uznanlivého potlesku – hanba až pod strop. Mala som sto chutí postaviť sa na stôl a začať vysvetľovať, čo sa naozaj prihodilo. Napokon som si to rozmyslela. V duchu som nad tou nespravodlivosťou mávla rukou. Každá fáma skôr či neskôr odoznie. No to ešte nebolo všetko…

Náš talentovaný krúžkový bard z večera do rána zložil chytľavú baladu o tom, ako prekrásna /ešteže tak!/ Siréna svojimi vnadami a neodolateľným spevom /to ťažko!/ do temných hlbín zlákala driečneho princa z Orientu, aby si z neho urobila večného sexuálneho otroka. No v poslednej chvíli zasiahli statoční rytieri spod Sitna a nešťastníka z jej nenechavých pazúrov vyslobodili… Nuž, aj takto sa rodia legendy k nočným táborákom. A už nikoho nezaujímalo, že zlá bájna striga bola vlastne zabudnutou hrdinkou dňa a údajní rytieri Spišskou borovičkou značne potrundženými, nevšímavými ignorantmi… Čím som začala, tým aj končím: veru, veru, nevďak svetom vládne! ….. VOĽNÉ POKRAČOVANIE NABUDÚCE …..