olitat

Až šokujúco úprimná Žanetina spoveď ešte pokračuje… „Branko sa o mňa bál. Ale aj príšerne žiarlil. Keď som práve nerobila na ulici, najradšej by ma ukryl do vreca alebo čo. Pred jeho kamošmi som nesmela nosiť ani minisukne či elasťáky. Ak prišli na návštevu, musela som sa ísť prezliecť. Do niečoho veľmi dlhého a veľmi širokého… Čo sa už dá […]

A Žanetin príbeh pokračuje… „Dievčatá postávali na chodníkoch. Fajčili sme, občas sme sa trošku prešli, a tie, čo sa stihli skamarátiť, sa spolu zhovárali. Aj ja som si tam po nejakom čase našla zopár kamošiek, ktoré neboli až také tupé ako väčšina dievčat. Bola tam pestrá všehochuť z každého druhu. Z národností to boli Rusky, Jugošky, Gruzínky, […]

Výňatok z autentického rozhovoru: olitat: „S Lindou si sa ešte niekedy stretla?“ Žaneta: „Iba raz. Ešte v Taliansku. Úplnou náhodou. Asi po troch alebo štyroch mesiacoch. Bola na tom veľmi zle. Horšie ako ja. Stále len plakala a plakala. Už vtedy z nej bola troska. A ja som jej nemohla pomôcť. Sama som sa mala čo obracať, aby som z toho pekla vyviazla živá a […]

Žaneta si objedná čerstvú kávu, zapáli ďalšiu cigaretu a pokračuje v rozprávaní… „S Brankom sme sa vnorili do útrob hustého lesa. Išli sme vedľa seba. Po chvíli chôdze zo mňa spadli všetky obavy. Aj som zabudla, že sme v dákom pohraničnom pásme. Navzájom sme sa držali okolo pása a potichu sa rozprávali. Ako celkom obyčajní, do seba zahľadení a […]

A Žanetin životný príbeh pomaly, pomaličky postupuje do finále… „Bola som hrozne zaľúbená. Úplne zaslepená. Vôbec ma nezaujímalo, čím sa Branko živí, odkiaľ má toľko peňazí, alebo čo robil dovtedy, kým sme sa my dvaja nestretli. Stačilo mi, že ma má rád a chce so mnou žiť. V Taliansku. V TA-LIAN-SKU! V svojich romantických snoch som sa už videla pri […]

Výňatok z autentického rozhovoru: olitat: „Doma ťa niekedy bili?“ Žaneta: „Nikdy v živote. Môj tato je dobrý chlap. Ani raz na mňa nepoložil ruku. Vždy mi iba dohováral. Podobrotky.“ „Ako si potom mohla znášať toľko bitky od svojich priateľov?“ „Už ani neviem. Ľúbila som ich. Bolo to fakt komické, keď ma bili. Smiala som sa. Hlavne […]

„Ešte som nemala ani sedemnásť rokov. Imro mal tridsaťpäť. Bol to sadista… Prvých pár dní sme si rozumeli. Hrmavica začala až na tretí, štvrtý deň. Príšerne na mňa žiarlil. Pre hocijakú maličkosť. Úplne mu stačilo, keď na mojom tele zazrel dáku modrinu či odreninu a už ma zbil. Holou rukou alebo hocičím, čo mu práve prišlo pod ruku. Bolo to hrozné. […]

Pokračovanie výňatku z autentického rozhovoru: Žaneta: „Ten chlapík vyzeral celkom normálne. Akurát len že prišiel peši. Nemal ani auto, ani bicykel, ani nič na odvezenie. Tak som sa ho spýtala, ako si to predstavuje. Povedal, že pozná jedno miestečko, kam by sme sa mohli zašiť. Že nechce „obyčko“, len náhradnú rýchlovku, a to sa dá aj postojačky. Hneď […]

A Žanetin príbeh ešte zďaleka neskončil… „Z tých štyroch pražských šuhajkov, ktorí nám na dva týždne za českú tisícku ponúkli ubytko, nás tam dvaja z nich odviedli. Dali nám kľúče, vzali od nás prachy a povedali, že presne o 14 dní si po tie kľúče znovu prídu a – zmizli. Nič viac od nás nechceli. Ani vtedy, ani potom. Nasledujúcich 13 dní sme […]

A Žanetin príbeh pokračuje presne tam, kde /zatiaľ/ skončil: na bočnej pražskej ulici… „Nestihla som si ani zapáliť a už tu bol ďalší zákazník. Znovu si vybral mňa. Tento požadoval rozšírené služby. Zapýtala som si 1500 a on súhlasil. Asi by dal aj viac. On aj iní. Nastúpila som do auta a vyhovela mu. Opäť som použila kondóm. Bez neho som nikdy so […]