olitat

Tento príbeh nie je pre slabé povahy, tobôž nie pre nešťastníkov postihnutých akýmkoľvek druhom a stupňom alergie. Našťastie, mne sa tá civilizačná pliaga vyhla. To vieš – zlá zelina nevyhynie… Svojich prvých päťdesiat halierov som si zarobila už ako desaťročná /ako bolo v tých časoch zvykom/ varovaním mladších detí, dvoj- či troj-ročných. Dodnes nechápem, ako to ich rodičia dokázali riskovať iba preto, aby mohli čo najrýchlejšie zapadnúť do blízkej krčmy. Svoju prvú výplatu som obratom vymenila za chutné ľadové eskimo. A to bol začiatok. Rokmi som si zvykla na ten pocit mať vlastný príjem, vlastný skromný majetoček, o ktorom som si sama rozhodovala a nebola od nikoho závislá. Nasledovala celá plejáda rôznych brigád – víkendových, aj celomesačných letných. Raz som dokonca kefovala za 8 korún na hodinu. Úplne vidím, ako sa podaktorým z vás, chlipníkov, rozsvietili žiarovčičky. No mýlite sa! Nepracovala som v žiadnom skutočnom bordeli, ale na dokončenej stavbe, kde sme okná a dvere hrubiznými kefami čistili od nečistôt a fŕkancov malty. Keď nám šéf povedal, koľko platí za jedno okno, chytro sme si to prepočítali a vyšla nám omračujúca suma, tých osem korún za hodinu tvrdej driny. Nuž, produktivita práce nič moc… A tak som sa jedného krásneho letného rána ocitla pred bránou vtedajších Technických služieb. Naša partička bola zaradená na natieračské práce kamenných a betónových míľnikov pozdĺž pohraničných výpadoviek. Jedna dvojica natierala, iná zas lepila reflexné samolepiace fólie. Troška práce, troška zábavy a – nastal čas pobrať sa domov, v mojom prípade na obľúbené kúpalisko. Lenže: napriek použitým pracovným rukaviciam sa nedalo úplne vyhnúť niekoľkým zradným prskancom bielej farby… Vyrastala som v rodine s tatkom – výmyselníkom, majstrom nad majstrami všetkých možných remesiel. A pokiaľ maminka čo i len na okamih poľavila v ostražitosti, aj do bytu nazvláčal haraburdy od výmyslu sveta. Neraz som zaspávala mierne omámená výparmi motorových olejov či petrolejovým zápachom. Odvtedy mám pomerne atypicky nastavené čuchové bunky. Čo iným zapácha, mne vonia, a naopak. S takýmto postihnutím bolo pre mňa hračkou vyriešiť odstránenie farebných fŕkancov. Na korbe dodávky, ktorá nás doviezla na miesto činu, bolo plno bandasiek s rozličnými rozpúšťadlami. Ja som stavila na benzín a – vyplatilo sa. Raz-dva boli ruky, aj niektoré machule na odeve vyčistené. Do autobusu som sa horko-ťažko natlačila, taký bol natrieskaný. Síce som stála len na najnižšom schodíku, ale bola som dnu. Tešila som sa na bazén, keď vtom som si všimla, že tlak trochu poľavil. Už som postúpila na vyšší schod, o pár sekúnd na zadnú plošinku… Sprvu som si myslela, že to je tým, ako veľa ľudí vystúpilo, no nebolo to tak. Nejakým zázrakom sa tým asi dvadsiatim pasažierom podarilo ešte viac natlačiť na chrbty zúfalcov v prednej časti autobusu. A ja som odrazu mala okolo seba zhruba dvojmetrový voľný priestor. Nechápala som to, ale nevyviedlo ma to z miery. Fajnovo, s pocitom výnimočného luxusu som dorazila na miesto. Až kamarátova poznámka mi objasnila príčinu prepychového spôsobu dopravy. „Prosím ťa, najprv sa osprchuj, než vlezieš do bazénu! To si sa doteraz čvachtala v benzíne?“ Záhada sa vyjasnila. Stačí troška odpudivého zápachu a ste v poho. Veziete sa ako v limuzíne… Dôrazné varovanie podaktorým šialencom: prosím, neskúšajte aplikovať moju metódu pohodlného cestovania v preplnených prostriedkoch MHD! Nepokvapkajte si časti odevu čpavkom, neoprskajte sa žľazovými výlučkami tchora, nekúpte sa v benzíne! Nemuselo by to dopadnúť dobre… Donedávna som bola presvedčená o tom, že ma už hocičo nemôže prekvapiť. Môže! Hm, hm…