olitat

Podľa môjho bývalého kolegu v Prievidzi robia najlepšie bravčové koleno na svete. Neviem to posúdiť, pretože ja som si tam vždy dávala iba bryndzové halušky. Aj tie boli skvelé… Do Prievidze som v tých časoch chodievala často a rada. To rázovité, malebné mestečko s výrazne robotníckou, baníckou atmosférou sa mi odjakživa páčilo. Až do toho osudného dňa…Ako obvykle sme na pracovné rokovanie s dodávateľom stavby na Hornú Nitru cestovali vlakom, späť bol plánovaný autobus. Radoví zamestnanci vtedy nemali nárok prevážať si svoje fajnové zadočky v podnikových autách /výnimkou bol prípad, ak sa viezol aj najvyšší generál/. Na miesto určenia sme dorazili bez mimoriadnych udalostí a včas. A začali jednačky. Ostré, tvrdé, občas aj úsmevné, ale v každom prípade nesmierne únavné. Nakoniec sme predsa len dospeli k vzájomnej dohode. Žiadna zo zúčastnených strán síce nebola úplne spokojná, ale v tom je čaro kompromisu, však? Až keď sme sa s kolegom vypotácali von, zistili sme, že všetky spoje, ktorými sme sa zvyčajne presúvali nazad do Bratislavy, sú dávno preč. Dali sme si zmrzlinu a chvíľu sa rozhodovali, či počkáme alebo nastúpime do prvého, i keď neveľmi populárneho, takzvaného vyhliadkového autobusu. Expres tú vzdialenosť prekonával za menej ako štyri hodiny, ten náš za šesť. V tom okamihu nám však už bolo všetko jedno. Len aby sme odtiaľ konečne vypadli. Alebo nám obom náhle zoskratovali mozgy? Pravdepodobne…A malo byť horšie. Jednoducho povedané: nebol to môj najlepší nápad v živote. Už som v autobusoch strávila aj dvanásť hodín, ale v príjemých partičkách, s kamošmi, kde sa dalo aj poprechádzať, zdriemnuť si na zemi v uličke na karimatkách, s popíjaním lahodných nápojov. Ale TOTO? Na tých šesť hodín nikdy nezabudnem. Kolega spokojne podriemkaval, no mňa už po dvoch hodinách jazdy žrali mrle, zadok mi zdrevenel, mala som pocit, že krúžime dookola, stáli sme v každej dedine, osade, ustavične sme kamsi odbočovali… Jazda hrôzy. Bola som už na smrť unavená, keď som zočila spásonosnú tabuľu: TRNAVA. Konečne, pomyslela som si, domov už len skok. Znovu som uprela tupý pohľad cez okno a – zdúpnela som. Sotva meter a pol odo mňa kráčal… kráčal… SLON. Obrovský, majestátny, sivý slon. Občas na mňa zamával ušiskami ako lopúchy, občas zatrepal dlhočizným chobotom, občas na mňa žmurkol očkom s prekrásnymi vejárovitými mihalnicami… A to mi vari šiblo, alebo mám halucinácie? Poplašene som drgla kolegovi do pleca. „Ty, počúvaj,“ blekotala som nesúvislo, „ja vidím slona!“ Kolega sa ani neunúval otvoriť oči. „Akej je farby?“ „Akej, akej, no – normálnej, šedej.“ A jeho vtipná odpoveď? „To je dobré. Kým to nie sú biele myšky…!“ Mala som sto chutí niečím ho ovaliť. V tom okamihu niekde vpredu skríkla dáka žena: „Aha, tak predsa prišli! Aj keď o týždeň neskôr…“ Vysvetlenie znovu celkom prosté. Do Trnavy práve prišiel cirkus a spanilou jazdou najväčšieho slona po uliciach mesta si robil reklamu. Takmer som skončila v cvokhauze. A prečo? Lebo som neverila vlastným zmyslom… Donedávna som bola presvedčená o tom, že ma už hocičo nemôže prekvapiť. Môže! Hm, hm…