olitat

Výroky: „Keď si mám vybrať medzi cholerou a rakovinou, radšej zostanem zdravý“, alebo: „30 rokov v politike je už diagnóza“ považujem za celkom vtipné metafory. No označenie parlamentnej kolegyne „zrúda“ je už za čiarou. Darmo sa náš celým národom milovaný ctihodný hetero pán z Trnavy následne kajúcne ospravedlnil – slovo má veľkú moc a späť ho nevezmeš. Samozrejme, nasleduje odozva. A tak sa len hádajú a hádajú… Bývam vo veľkom dome – 99 bytových jednotiek rôznej veľkosti, s rôznou hustotou osídlenia. Dovolím si tvrdiť, že predstavujeme veľmi slušnú reprezentatívnu vzorku zloženia obyvateľov Slovenska. Žijú tu starší ľudia, mladé rodiny s deťmi, vozíčkari aj nevidiaca slečna. Dom bol postavený pred viac ako štyridsiatimi rokmi, a predsa má až dve prístupové bezbariérové šikmé rampy. Nedávno som musela zájsť na pobočku sociálnej poisťovne, ktorú presťahovali do suterénu s takmer točitým schodiskom bez funkčného výťahu. Neuveriteľné, však? Imobilný občan bez asistenta nemá šancu… V roku 2018 bola zahájená rekonštrukcia podchodu Saratov s plánovaným termínom ukončenia do troch mesiacov. Bezbariérová inštalácia výťahových plošín nie je hotová dodnes. Aj niektoré pyramídy boli postavené rýchlejšie… Nielen na operácie sa čaká viac než tri mesiace, dokonca už aj na bežné interné, ortopedické alebo ORL vyšetrenie. Nedostatok lekárov a sestier je známym faktom, ale aj s tým málom, čo to ešte nevzdalo, tragicky hazardujeme. Odhliadnuc od celosvetových problémov: čo keby sme konečne riešili tie, ktoré môžeme ovplyvniť či napraviť? Do nášho obchodu pravidelne chodia rôzne zdravotne postihnutí zákazníci. Nech sa deje čokoľvek, zaraz je pri nich niektorá z predavačiek a pomáha im pri nákupe. Vozíčkarom zloží vybratý tovar z vyšších regálov, nevidiacich bezpečne prevedie po predajni. Keď sa chce… Slovenskí občania nepotrebujú nezmyselné slovné prestrelky našich politických predstaviteľov. Potrebujeme lekársku starostlivosť dostupnú v reálnom čase, rovnako aj nevyhnutné medikamenty, docenené asistenčné a opatrovateľské služby, finančne dostupné protetické pomôcky, plienky, moderné invalidné vozíky, vyššie dotácie na špeciálnu výživu, zvýšenú bezpečnosť našich detí a občanov vôbec, renovovaný vzdelávací systém… Odsunuli sme nabok riešenie rómskej otázky, LGBT – menšiny, rôzne zdravotne postihnutých občanov. Problémov je oveľa, oveľa viac. Vrstvia sa na seba ako kocôčky Lega. Obávam sa, že zakrátko sa na nás zvalí celá lavína. Nikto z nás nevie, či alebo kedy sa aj my môžeme ocitnúť v situácii odkázaných na pomoc a solidaritu iných. Až potom sa spamätáme? Napríklad už spomínané bezbariérové prístupy by sa na 95 % dali vyriešiť do roka. Je zrejmé, že nie všetky problémy sa dajú komplexne dotiahnuť do konca tak rýchlo. Dlhé desaťročia počúvam, ako bude dobre. Tak vari by sa už mohlo aj s niečím začať, však? A „tamtí hore“ sa len hádajú a hádajú… Donedávna som bola presvedčená o tom, že ma už hocičo nemôže prekvapiť. Môže! Hm, hm…