olitat

Ach, kde len sú tie staré zlaté pred-ekologické časy?

Mám rada prírodu, aj všetkých jej obyvateľov. Keď k nej prídem na návštevu, správam sa ako mierne hanblivý slušný hosť. Nie som hlučná, nelámem vetvičky, neruším okolitý pokoj, neplaším vtáky ani zverinu, nevyrývam iniciálky do kôry stromov – len sa potichučky kochám. Preto som kedysi predpokladala, že rovnako sa bude na oplátku chovať zas príroda ku mne. Ale to nie! Ustavične sa mi bez pozvania nasilu tlačí do súkromia a narúša môj osobný priestor. Dotieravý hmyz, neodbytné hlodavce a škriekajúce operence vo mne vzbudzujú len ťažko ovládateľnú chuť zabíjať…Ešte ako malé dieťa som raz musela vyjsť von na pavlač, keď som zbadala, že na zábradlí sa pohodlne usadilo sedem vrán. Vtedy mi pripadali obrovské, s dlhými, nebezpečne vyzerajúcimi zobákmi. Ak som sa chcela dostať na schodisko, musela som prejsť v ich tesnej blízkosti. Najprv som sa po nich ohnala rukou. Nič. O krok som postúpila vpred a malou nožičkou som si z celej sily dupla. Dvakrát nič. Tie čierne potvory sa ani len nezachveli. Vtom som si spomenula na účinnú pomôcku. Vzala som portviš a toľko som im trieskala popod nohy, až sa im napokon milostivo uráčilo odletieť… Večer som sa hrdo pochválila tatkovi, ako statočne som bojovala s nevítanými návštevníkmi. Očakávala som smiech a ocenenie, ale on len cez zaťaté zuby zrúkol: „Moje deti nebude ohrozovať žiadna nakazená háveď!“ A na druhý deň do našej domácnosti pribudol nový člen – nádherná vyleštená vzduchovka s pekelnou zásobou diaboliek. Tipujem, že ju narýchlo vyčejndžoval s cigánskym vajdom za dáku automechanickú protislužbu. Maminka opäť múdro mlčala, no my, deti, sme boli nadšené z novej hračky, hoci sme sa pušky nesmeli ani dotknúť… Výcvik začal až o dva dni. Po patričnom dôraznom bezpečnostnom školení sme sa pobrali do suterénneho dvora. Tatko na jeden koniec dvanásť metrov dlhej obmurovanej časti chodby postavil veľkú kartónovú škatuľu, ktorej dominovala prázdna zápalková krabička, na druhý koniec nás. Nabil, krátko zamieril, vystrelil a – na prvý pokus trafil. Zaraz som bola vyslaná za maminkou po väčšiu zásobu malých krabičiek. Starším súrodencom to šlo ako keby sa narodili na Divokom Západe. Old Shatterhand šuviks! Iba mne sa nedarilo. Nieleže som sotva vládala pušku zdvihnúť, ale aj keď mi pomohol tatko, bola som rada, že trafím aspoň protiľahlý múr a nie nevinné kríky hustých hortenzií… V sobotu sa tatko rozhodol ísť naostro. Z pavlače nakrátko zacielil dolu na dvor, ale po chvíli zašomral: „Potkany počkajú. Sú príliš rýchle. Na ne zoženiem guľovnicu s ďalekohľadom.“ A pušku obrátil k okolitým šikmým strechám, ktoré boli koldokola obsadené vranami a holubmi, usadenými v diskrétnej vzdialenosti od nich. „Holuby sú sprosté,“ zaznelo poučenie lovca, „tie sa vrátia, ale vrana nie.“ Nato si vyhliadol najväčšiu obeť a strelil. Presne skolená vrana spadla do susedného dvora a oblohu okamžite pokryla šedočierna mrákava. Ako obvykle mal tatko pravdu. Stačilo desať minút si počkať a kŕdeľ holubov bol nazad. Ďalšie dva operence pristáli vedľa prvej vrany. Ešte sme si ani neodfúkli po úspešnom preriedení populácie mestských bacilonosičov, keď do susedného dvora vošla drobná babka a vrtko dobehla ku vzácnej koristi. Narýchlo sa poobzerala okolo seba a milú vranu i s holubmi naložila do prúteného košíka. Musela mať pocit, že jej samo nebo zoslalo poživeň najmenej na týždeň… A toto sa opakovalo každé dva, tri týždne. Aj keby bol tatko ešte nažive, na jeho „proti-ekologické hriechy“ by sa už zaručene vzťahovala premlčacia doba. Nikdy sa nespoliehal na to, že jeho problém vyrieši niekto iný. Vždy si promptne poradil sám, i keď nie vždy najčistejšími spôsobmi. Kvôli ochrane života a zdravia rodiny bol ochotný a schopný urobiť doslova všetko…

Kedysi sa tradovalo, že polievka z vrany je všeliek, zabezpečujúci dlhovekosť. Čertvie, čo je na tom pravdy – sama na sebe som to nikdy nevyskúšala. Ale bez vetra sa ani lístok nepohne. Babka zo susedného dvora, nadšená zberateľka našich úlovkov, sa v plnej kondičke dožila úctyhodného veku 92 rokov. A keby sme sa neodsťahovali, možno by presiahla aj stovku. Nuž, ktovie… Donedávna som bola presvedčená o tom, že ma už hocičo nemôže prekvapiť. Môže! Hm, hm…