olitat

Skutočný hráč nebaží po výhre. Ide mu len a len o vzrušenie z hry, o jej priebeh, vzostupy a pády, nečakané zvraty. Pravému hráčovi telom aj dušou nezáleží na tom, či sa hrá o fazuľky, zápalky alebo o jeden, jediný symbolický cent. Po celý svoj život som sa úspešne vyhýbala patologickým gamblerom, pretože to sú len poľutovaniahodní chorí ľudia, ktorí sú kvôli možnej výhre schopní čohokoľvek a nikdy nedosiahnu uspokojenie skutočného, nefalšovaného hráča…

Kartám sa hovorí aj „čertove obrázky“. Niekoho môžu doviesť až na dno, ale mne vniesli do života len radosť. Vďaka nim som sa naučila tešiť sa aj z najbanálnejšej výhry , no aj rýchlo sa vyrovnať s prehrami a pokračovať ďalej… Mala som už štyri roky a stále som nedokázala vysloviť to nešťastné písmenko „r“. Nemala som z toho žiadny mindrák, nikto sa mi preto nevysmieval. Každý z mojich rovesníkov mal nejaký ten drobný problémik. Jeden šušľal, lebo práve prišiel o dva predné mliečne zuby, iný sa zajakával, tretí zas mal natoľko výrazné sykavky, až nás občas aj poprskal. Ani doma to nebolo iné: nikto ma nasilu nenútil ráčkovať. Dva – trikrát mi ukázali, ako na to, a tým bola vec vybavená. Iba raz som si nechtiac vypočula stíšený rozhovor rodičov. „Nemala by som s ňou zájsť k lekárke? Možno nám lepšie poradí…“ Tatkov rozvážny hlas pôsobil nesmierne upokojujúco. „Netreba. Každé decko sa vyvíja ináč. Veď ona to svoje „r“ dobehne.“ Mala som veľkú radosť. Živo som si predstavila, ako utekám za tým svojím „r“ a spokojne som zaspala… S intuitívnym nájdením správnej motivácie tatko nikdy dlho neotáľal. Hneď na ďalší deň zvolal všetky svoje ratolesti do kuchyne. Všetci sme sa pousádzali okolo obrovského stola. Ja som si priniesla svoj vankúšik pod kolienka, aby som mala dobrý výhľad. Tatko vytiahol sedmové karty a začalo netradičné vyučovanie. „Čierny Peter vám už ide, takže význam obrázkov poznáte. Dnes vás naučím hrať dospeláckeho šnapsera.“ Od vzrušenia sme takmer ani nedýchali. Trochu ma zamrzelo, keď mňa pri prvom rozdávaní tatko vynechal, ale aspoň som si mohla všimnúť, že jedna staršia sestra – na rozdiel od ostatných – drží vejárik v pravej ruke a vynáša ľavou. Pritom polievkovú lyžicu vždy držala pravačkou, rovnako ňou aj písala, kreslila i vyfarbovala. No keď bolo potrebné použiť obe ruky, automaticky si prehodila ich funkcie. Až pri kartách sme zistili, že je prirodzene obojručná… Hoci som sa nenudila, po chvíľke som udrela na tatka: „Tato, aj ja chcem hlať kalty.“ Jeho odpoveď ma veru neuspokojila. „Ty si na to ešte malá.“ „Ale veď mám vankúšik. Všetko vidím.“ „A ako chceš hrať, keď nevyslovíš kontra alebo re-kontra?“ „Ale vy mi budete lozumieť…“ Nedala som sa, ale tatko zostal neoblomný. No ja som vedela, ako ho obmäkčiť. Toľko som vzdychala a sústredene som na neho upierala smutné psie oči, až napokon podľahol. „No tak dobre, žubrienka, keď už si si priniesla aj svoj vanúšik…“ Prisadol si ku mne a začal mi radiť. Išlo nám to dobre. V tretej hre bol hlásený zeleň. Po správnom usporiadaní kariet ma tatko upozornil na to, že mám v ruke až štyri zelene, vrátane možnej štyridsiatky. Dôrazne zaklopkal na stôl. „No? Čo máš teraz povedať?“ Zvonivo som sa rozosmiala a zvučne skríkla: „Kontrrra!“ Nato sa rozosmiali všetci. Tú hru som vyhrala a hoci na konci ma čakal velikánsky čierny pumák, bola som šťastná. Konečne som dobehla to svoje „r“. Do cieľa vedú rôzne cesty. Tú moju kľukato predurčili čertove obrázky. Ešte mesiac som na každého nadšene vrrrčala, kým som sa naučila správne artikulovať…

Až sa raz prihlásim k trvalému pobytu do príbytku najvyššieho pekelníka a znovu si prisadnem k tatkovi na partičku, nebudem mať problém v pravý čas zreteľne zvolať: „A mám ťa, vážený pán Luciferrr! Kontrrra!“ Už sa na to moc a moc teším… Donedávna som bola presvedčená o tom, že ma už hocičo nemôže prekvapiť. Môže! Hm, hm…