olitat

Túžite schudnúť? Potom vám vrelo odporúčam ozdravný pobyt v kúpeľnom meste Poděbrady v susednom Česku. No zároveň vás musím aj dôrazne varovať: tú drastickú kúru prežijú len tí najhúževnatejší z vás…

Maminke mojej najlepšej kamošky odborári vnútili dva poukazy na relaxačnú dvojtýždennú dovolenku, spojenú s redukciou hmotnosti, ako ocenenie jej statočnej práce. Keďže nemala veľkú chuť trmácať sa až do dákej tramtárie, poukazy posunula svojej jedinej dcére. A tá potrebovala parťáčku. Kvôli Darke by som v tých časoch šla až na kraj sveta, preto som súhlasila, že jej budem robiť garde. Vonkoncom sme to nepotrebovali – kondička skvelá, celkový zdravotný stav ešte lepší. Ale prečo by sme sa nevrhli do nového dobrodružstva, však? Mali sme dvadsaťdva rokov a svet nám ležal pri nohách… S veľkými kuframi natrieskanými tričkami a teplákmi sme nastúpili do vlaku. Do Poděbrad nás čakal iba jeden prestup. Cesta ubehla mimoriadne rýchlo najmä preto, že nám ju spríjemňovali fešácki sprievodcovia a zopár ploskačiek vodky. Ani sme sa nenazdali a boli sme v cieli. Podľa vopred zaslaných písomných inštrukcií sme sa ubytovali v útulnom hotelíku a už bol čas večere. Za celý deň sme sa k tuhej strave ani nepriblížili, takže nám už v bruškách vyhrávala kompletná cimbálovka. S rozochveným očakávaním nádejného kulinárskeho zážitku sme zišli do jedálne. Tam sa nám predstavila energická inštruktorka, profesorka telocviku, ako aj mladý pán doktor, ktorý mal za úlohu dohliadať na naše budúce pokroky. V skupine nás bolo tridsať – dvadsaťdeväť žien vo veku od devätnásť do sedemdesiat rokov rôznych hmotnostných kategórií a jeden manžel, ktorému relax nakázala žena pod hrozbou okamžitého rozvodu. Pravdupovediac, on veru najviac potreboval trošku okresať telesné kontúry. Bol to evidentne klasický gaučový typ…Neviem ako ostatní, ale my dve sme od hladu už ani nevideli. Konečne pred nami pristáli obrovské taniere. A utrpela som prvý z nekonečnej série šokov nášho pobytu. Chvíľu som len tupo zízala na predložený obsah, vzápätí som sa poobzerala po ostatných stoloch, či sú na tom aj ostatní tak ako ja. Boli. Na veľkej bielej ploche smutne trónil ten najmenší zemiak, aký som dovtedy v živote videla, úhľadne prekrojený napoly. Keby som doma tú krpatinu chcela ošúpať, zaručene by sa to nezaobišlo bez domáceho úrazu končekov všetkých prstov. Vedľa tej minikrumpličky bol usadený rovnako zanedbateľný kúsoček mäska neznámeho pôvodu a farby. A tú parádu korunovali tri smutné zelené vňaťky, zaliate prevarenou vodou. Keď sa nám s Darkou stretli pohľady, zhlboka si vzdychla a zahlásila pamätnú vetu: “ A za toto si ešte aj platíme!“ Tá trefná poznámka sa na dva týždne stala často používaným heslom našej skupiny… Nasledujúci deň /a všetky ďalšie/ bol budíček o šiestej. Povinné váženie so starostlivo zapisovanými hodnotami. O siedmej raňajky v duchu predošlej večere. Drobulinká mištička s kôpkou bieleho jogurtu. Stačilo trikrát načrieť a bolo po zážitku. Od ôsmej do jedenástej pri rezkej hlučnej hudbe v strede krásneho parčíka prebiehalo cvičenie, ktoré sa opakovalo aj popoludní od pätnástej do sedemnástej hodiny. Beh, klasická rozcvička postojačky, aj ležmo na karimatkách. Obed bol o dvanástej. Tentokrát to bola malá žufanka kapustovej polievky, v ktorej sa chveli zo tri zelené hlísty. Ani som sa neunúvala ich vyloviť. Na zapitie sa podávala tekutina z vodovodného kohútika alebo žltohnedý mok, ktorý sa ani neobtrel o čaj. Samozrejme, nesladený. Na večeru sme opäť vyfasovali obrovské taniere s omeletou z jedného vajíčka. Vôbec nechápem, načo sa s nimi unúvali – celkom by postačili drobné kávové podšálky. A za to sme si ešte aj platili… V jeden teplý podvečer sme sa vybrali na jeden a pol hodinovú túru do akejsi rybárskej reštaurácie. Všetci sme sa tešili ako malí. Čo nás čakalo? Sotva 15 centimetrov dlhý neplnoletý pstrúžik uvarený vo vode bol zaručene ešte pod zákonom. Ale kto som ja, aby som súdila morálnu bezúhonnosť ich dodávateľov? Za desať minút bol vo mne. Keby som sa nehanbila, tuším schrúmem aj jemné kostičky… Človek by povedal, že taká riedka, nenáročná, bezkalorická strava preletí tráviacim systémom priam nadzvukovou rýchlosťou. Omyl! Pravdou bol presný opak: už na tretí deň sme všetci mali zápchu. Pán doktor každé ráno pri vážení rozdával celé hrste análnych glycerínových čípkov. Ja som si zakaždým zapýtala „ten váš nitroglycerín“. Výbuch ako výbuch, no nie? Čípky fungovali úžasne. Avšak problém bol v tom, že na našom poschodí bývalo 20 zúfaliek a k dispozícii sme mali na chodbe iba jeden dámsky a jeden pánsky záchod. Po čase nám bolo úplne fuk, ktorý z nich v núdzi použijeme. Sprvu sme sa snažili dodržať aký-taký harmonogram poradia, ale bola to márna snaha. Každé črievko funguje ináč, preto sa mi neraz stalo, že ešte aj o druhej ráno na chodbe poskakovalo niekoľko mierne ozelenených nešťastníc… Pri záverečnom vážení som vyhrala pomyselnú prvú cenu, Darka druhú. Za tých strastiplných 14 dní mi ubudlo 12 kíl, parťáčke 10. Vyzeralo to tak, že len my dve sme striktne dodržiavali pravidlá. Ostatní sa zaručene potajomky dokrmovali. Pán manžel zhodil úbohé dve kilečká…

Ešte niekoľko týždňov som mala pocit, že namiesto žalúdka mám sušené hrozienko. No nepopieram, že sme si užili aj kopec zábavy. Boli sme dobrá parta. Pri rozlúčke sa vymieňali adresy i telefónne čísla, preliali sa potoky sĺz. No pri sľuboch, že sa určite všetky znovu o rok stretneme, som si v duchu pomyslela: „Tak to teda ani omylom, vážené dámy a pán! Na šikovnú opekačku či grilovačku ma nahovoríte hocikedy, ale ďalší ozdravný relaxačný pobyt v Poděbradoch?! Ani náhodou! Veď nám tam všetkým išlo o život.“ A v Darkinej tvári som si jasne prečítala jej nemý súhlas… Donedávna som bola presvedčená o tom, že ma už hocičo nemôže prekvapiť. Môže! Hm, hm…