olitat

Dva dni pred Vianocami som obdržala tri nemilé správy. Prvá bola o úmrtí v rodine. Je veľmi smutné prísť o blízkeho človeka, najmä keď to bol láskavý a dobrý muž. No musíte sa s tým dáko vyrovnať. Pretrpieť tú bolesť a žiť ďalej aj bez neho. Mne pomáha vedomie, že ho už nič netrápi a nebolí…

Druhé dve oznámenia boli z celkom iného súdka. V jednom mi zdravotná poisťovňa Dôvera gratulovala k úspešnému vstupu medzi jej poistencov, v druhom zas Všeobecná zdravotná poisťovňa vyslovila smútok nad tým, že opúšťam jej košiar. Mohla by to byť od nich celkom milá pozornosť, keby to nemalo jeden obrovský zádrh: NIKDY SOM SI NEPODALA NIJAKÚ ŽIADOSŤ O PREREGISTRÁCIU !!! Roky rokúce som vo VšZP a nemienila som na tom nič meniť. Z toho mi jednoznačne vyplynulo, že som sa stala obeťou podvodného konania neznámeho páchateľa. Viem ovládať svoj hnev, no tentokrát som sa vytočila do nepríčetnosti. Až po hodnej chvíli môj mozog dokázal prepnúť späť do pokojného režimu s chladnokrvným racionálnym uvažovaním. Ihneď som sadla pred počítač a začala zúrivo protestne mailovať všetkým možným dotknutým organizáciám. Virtuálnymi kanálmi som formou sťažnosti poslala svoje čestné vyhlásenie o tom, že ide o jasný podvod. Začala som Dôverou, pokračovala VšZP, Úradom pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou a skončila až Ministerstvom zdravotníctva. Na počudovanie ako prvé zareagovalo ministerstvo. Do troch hodín prišla odpoveď, že moja sťažnosť prislúcha Úradu pre dohľad…, preto im ju aj podstupujú. Fajn, pomyslela som si v duchu, aspoň si to tam skôr všimnú, keď to budú mať zdupľované. Vyjadrenie mojej materskej VšZP ma mierne zaskočilo. Vraj sa mám s dôverou obrátiť na Dôveru, pretože oni s tým už nič urobiť nemôžu. S miernym odstupom času mi ich postoj pripadá mimoriadne alibistický, ľahostajný, až chrapúnsky. V odchodnom liste varujú svojich poistencov o častých prípadoch nekalého chovania iných poisťovní. Avšak oni sami absolútne nič neprešetrujú, nepreverujú kanály možných únikov a zneužívanie osobných údajov svojich poistencov?! Pritom najprostejším vysvetlením je, že výtok pochádza práve z materskej organizácie. Dva týždne nazad som sa prihlásila do akcie VšZP „Peňaženka zdravia“. Musela som poslať nielen obojstranný sken občianskeho preukazu, ale aj vlastného ksichtu, s mnohonásobným neskorším overením totožnosti a kopou zaheslovanín. Nepoznám detailný postup pri preregistrovaní sa občanov z jednej poisťovne do druhej, no ak už pred pol rokom mali dáke podozrenia, ako je možné, že si nedokázali spojiť dve a dve dohromady a lepšie ochrániť seba aj nás? Stačilo poslať kratučký oznam na adresu, mail, esemesku, alebo zdvihnúť ten prekliaty telefón a preregistráciu si overiť, však? A keď už nič iné – prečo by som sa hlásila do Peňaženky zdravia, ak som už bola vo „výpovednej lehote“? Absurdné! Najsmiešnejšie bolo, keď ma v mailovej správe informovali o tom, že z mojej sťažnosti kvôli utajeniu identity odstránili mnou uvádzané rodné číslo. Nuž, tomu sa hovorí zatváranie dverí, keď už pes ušiel! A nech sa nikto ani nepokúša vyhovárať na automatizáciu všetkých procesov… Dôvera sa ozvala síce posledná, ale predsa. Ponúkla mi možnosť STORNA preregistrácie výhradne listom s mojím originálnym podpisom. Viac som urobiť nemohla. Teraz mi zostáva len čakať na odpoveď… Nejaký konkrétny človek si musel zohnať naše akože utajené záznamy, nejaký človek ich musel odovzdať agentovi poisťovne a nejaký konkrétny človek nás musel preregistrovať. Namôjdušu, keby som vedela, kto je páchateľom tohto trestného činu alebo prečinu podvodu a všetkých nepríjemností, ktoré nám tým spôsobil, mala by som sto chutí mu zlámať ruku, ktorou to spáchal! Zadarmo to istotne nerobí. A kde v tomto reťazci stojí chudák poistenec? Samozrejme, celkom na konci. Sme bezbranné obete. Ako sa môžete chrániť, ak vôbec netušíte, že sa niečo deje?! To som si mala každý deň nejako overovať, či ma náhodou niekto niekde niekam nepreregistroval?!

Tento článoček výnimočne nemá nijaké rozprávkové ponaučenie, pretože žiadne ani neexistuje… Pred polrokom nečakane zomrela moja všeobecná pani doktorka. Dodnes za ňu nenašli náhradu, takže mám znemožnený aj prístup k väčšine odborných lekárov. Resumé: načo mi potom vlastne je zdravotné poistenie, no nie? Avšak každé zlo je na niečo dobré. Ako mnohým ženám, aj mne sa páčia chlapci v uniformách. Možno mi napraví náladu návšteva najbližšej pobočky policajného zboru. Ešte tú musím absolvovať a tým s našimi pofidérne fungujúcimi úradmi končím… Howgh!