olitat

Výňatok z autentického rozhovoru:

olitat: „Odkiaľ si mala peniaze?“ Žaneta: „Babička mi dávala.“ „Dostávala si pravidelné vreckové?“ „Ale čoby. Koľko som si zapýtala, toľko mi dala. Niekedy aj otec.“ “ Koľko to bývalo? Aspoň približne.“ „Sto, niekedy tristo.“ „Mesačne? Týždenne?“ „Denne. Na toľko vyšla jedna diskotéka za večer. Občas aj viac. Podľa toho, koľko a akých kamošov sa tam zišlo.“ „To znamená, že si platievala aj za ostatných?“ „Za niektorých áno. Pre mňa to nebol problém. Boli to predsa kamoši, no nie?“ „Zaujímaš sa trochu o našu súčasnú politiku?“ „Ani nie. Je mi to jedno. Občas si prečítam noviny alebo si v telke pozriem správy. Keď sa nudím a nič poriadne tam nie je.“ „Vieš, kto je súčasným predsedom vlády?“ „Tuším ten fúzatý. Alebo nejaká baba…? Ále, ja neviem.“ „Poznáš nejaké politické strany?“ „Jasné. Kresťansko-demokratické hnutie, Slovenská národná, a to Hnutie…“ „Vieš, čo je to meningitída?“ „Neviem. Čo to je?“ „Zápal mozgových…“ „…blán. Aha, už viem.“ „Čo je to investícia?“ „Niekam alebo do niečoho investovať peniaze…“ „Zmysel ti je jasný.“ „Nó.“ „Čo je to opozícia?“ „Tomu rozumiem, ale neviem to vyjadriť. Čo to je?“ „Kto je v opozícii, ten je proti niekomu, niečomu. Oponent.“ „Jasné.“ „Čo je to narcizmus?“ „Ani netuším. Čo to je?“ „Záľuba v sebe samom. Zamilovanosť do seba. Keď sa niekto sám sebe priveľmi páči. Až chorobne.“ „Ježíš, tak to som ja.“ „Čo? Narcistka?“ „Nó. Ja vydržím pred zrkadlom celé hodiny. Len sa tam prezerám a prezerám a v duchu sa chválim, aká som pekná. Odídem preč, lebo si poviem, že som celkom j*bnutá, ale nevydržím to a o chvíľu som už zas pred zrkadlom. V tomto som hrozná.“ „Bola si niekedy na riadnej dovolenke? S otcom alebo s kamošmi?“ „Nikdy.“ „Bola si niekedy na čundri? V prírode pod stanom…“ „Nie. To ma neláka. Nebaví ma to. Som čisto mestský typ.“ „Všetky prázdniny si vždy trávila v Bratislave?“ „Všetky. Na Zlatých pieskoch, na Tehelnom alebo Kuchajde.“ „Ovládaš nejaké ručné práce? Pletenie, háčkovanie, paličkovanie, vyšívanie…?“ „Nie.“ „Vieš lyžovať?“ „Nie.“ „Ty si nebola so školou na lyžiarskom zájazde?“ „Nie. Nevzali ma so sebou. Kvôli tomu môjmu šibnutému správaniu.“ „Bola si vôbec – okrem Bratislavy – niekde inde na Slovensku?“ „Raz. Vo Vysokých Tatrách. So školou v prírode.“ „Nikde inde?“ „Nie. Raz som bola dva týždne v Prahe a raz v tých Tatrách. Na Štrbskom plese.“ „Vieš, kde je Šírava?“ „Niekde na Morave.“ „Vieš, kedy u nás budú nasledujúce voľby?“ „Nie.“ „Keď budú, pôjdeš voliť?“ „To musím?“ „Nie, nemusíš. Si slobodný človek, môžeš sa slobodne rozhodnúť.“ „Tak nepôjdem.“

„Mala som šestnásť rokov a rajský život. Naplno si to uvedomujem až dnes, keď viem, ako to fungovalo kedysi. Keď každý kafral do života dospievajúcej mládeže. Sociálni pracovníci, iné úrady, polícia. O nás sa už, chválabohu, nestaral nikto. Čo robíme, či chodíme do školy, do roboty, a podobne. Vtedy to už nikoho nezaujímalo. Okrem rodičov už na to nik nemal právo. Bolo to fajn. Nočné bary, kluby a diskotéky rástli všade ako huby po daždi. Ani sme všetky nestíhali obísť. Bolo to super. Žiadne kontroly, nijakí poliši, čo by do všetkého strkali nos, žiadne idiotské preukazovanie totožnosti, či už máme osemnásť rokov alebo nie. Iba tety občas zavolali, aby sa dozvedeli, ako vlastne žijem. Neustále ma pozývali tam k nim. Aby som prišla. Ja som stále odmietala. Doma mi nič nechýbalo. Otec ma už celkom stratil z dohľadu – a aj tak mal sám úplne iné starosti. Prepadol hráčskej vášni. Zlákali ho automaty. Dodnes ho to drží a obávam sa, že viac ani nepustí. Je tým ako posadnutý. Najprv predal náš byt v paneláku, o čosi neskôr aj dom. Keď už babička bola po smrti. Všetko nastrkal do automatov. Teraz už nemá nič. Ale k tomu sa ešte dostanem…

Práve som nemala žiadneho stáleho chlapca, keď Linda vyrukovala s návrhom, aby sme išli do Prahy. Na výlet. Nemusela nás dlho prehovárať. Hoci som dovtedy prakticky nikde nebola, už som vedela, že mám sklony k túlavým chodníčkom, iba som zatiaľ nemala príležitosť ich ukojiť. Hneď som súhlasila. A okrem nňa ešte dve kamošky z partie. Linda nám farbisto popísala, aké to tam je. Mala už za sebou nejaké skúsenosti. My sme si z jej rozprávania vybrali akurát len to, že tam sú pekní chlapci, kopa prachatých cudzincov a veselý nočný život. To nám stačilo. Bolo to veľmi lákavé. Dohodli sme sa, že tam pôjdeme na dva týždne, a potom sa uvidí. Zbalili sme sa a ešte v ten istý večer sme sadli do polnočného rýchlika. Všetky štyri sme mali šestnásť rokov aj niečo. Svet bol pre nás gombička…

Od začiatku sme vedeli, do čoho ideme. Po prvýkrát v živote som hodlala kefovať za peniaze. Dobrovoľne. Tá predstava ma pekelne vzrušovala. Stáť na chodníku a čakať na zákazníka. Linda to už robila. Doma nie, iba v Prahe. Vravela, že je to fantastické. Že sa tam dá zarobiť kopa prachov. Užiť si …“ POKRAČOVANIE NABUDÚCE.