olitat

Predsedu strany HLAS-SD som ešte donedávna zaraďovala v svojom subjektívnom osobnostnom rebríčku na popredné miesta obľúbenosti spomedzi výberu zo súčasnej politickej garnitúry. Vždy na mňa pôsobil rozvážne a pokojne, zbytočne nerozdúchaval negatívne vášne, svoju oponentúru a kritické postrehy mal podložené konkrétnymi faktami, nie vyfabulovanými konšpiráciami. Nie vždy som s ním súhlasila, ale zakaždým som si ho rada vypočula, pretože má nielen môjmu sluchu príjemne znejúci hlas, ale dokonca sa na neho dá aj pozerať. Na rozdiel od mnohých iných som dokonca ocenila, že sa dokázal vymaniť z Ficovho tieňa a vydať sa vlastnou cestou, keď sa ich názorové rozdiely vyhrotili natoľko, že sa z nich stali dvaja súperiaci kohúti na jednom smetisku. Nie, nenazdávam sa, že pán Pellegrini je až doteraz iba Ficovým chvostíkom, nepodarenou odnožou, ale svojbytným, samostatne mysliacim subjektom. Pán Pellegrini, tak nám to spolu pekne šlo, tak prečo ste to museli pokaziť?

Milujem krížovky, kvízy, hlavolamy, vyplňovačky a testy každého druhu. Všetko, kde sa treba rozhodnúť medzi niekoľkými možnosťami a vykrížikovať alebo zakrúžkovať /aspoň podľa mňa/ správnu odpoveď. Aj preto mám v obľube i petície. Zvolím si a následne podpíšem, či naopak. Psí hlas do neba síce nejde, ale pokiaľ začnú vlci hromadne zavýjať, existuje šanca, že sa dočkajú akej-takej ozveny. Pán Pellegrini sa tou svojou petíciou o čosi pokúsil, no ja som po mnohonásobnom prečítaní jej znenia musela skonštatovať, že ju nepodpíšem. Prečo? Lebo podľa mňa je úplne jalová a z toho dôvodu celkom, ale celkom zbytočná…

Hoci by som aj bezo zvyšku súhlasila so znením otázok spomínanej petície, je totálne nezmyselná – a ja nemám rada nelogické výkriky do tmy. Pripomína mi to ochutnávku jaterníc, keď prasiatko ešte pobieha po dvore. Nuž, kto z radových občanov by nepodporil zastavenie drastického zvyšovania cien energií a potravín, ochotne neprijal 13. dôchodok alebo adekvátne zrkadlenie sa platov poslancov v súvislosti so životnou úrovňou národa? Všetci by radi podporili, lenže aký význam by mal náš súhlas? Nijaký. Nemal by ani cenu toho papiera, na ktorom by boli podpisové hárky vytlačené. Po prvé, do konca septembra je ešte ďaleko. Ľudská pamäť je krátka a dnešná petícia bude už onedlho takmer zabudnutá. Trošku rozvíri hladinu, ako keď do vody hodíš malý kamienok, no vzápätí sa voda zas upokojí, akoby sa nič pozoruhodné nestalo. A po druhé: aká záväzná zodpovednosť z petície vyplýva pre novozvolenú politickú garnitúru? Odpoveď znovu znie: vôbec nijaká. Dokonca i keby bolo súhlasné znenie na dopytové otázky zakomponované do predvolebného programu niektorých z kandidujúcich strán, kde je záruka, že ich aj dodržia? Žiadna občianska iniciatíva sveta predsa ešte neznamená, že bude aj vypočutá a jej obsah naplnený. To sa naozaj nikdy nepoučíme? Takých predsavzatí a sľubotechny tu už bolo…!

Z posledných štatistických prieskumov jasne vyplýva zreteľný úbytok preferencií strany HLAS-SD i jej lídra, pána Pellegriniho. A ja sa tomu ani nečudujem. Aj na mojom pomyselnom rebríčku sa prepadol nadol, o pár priečok nižšie. Tou petíciou si podľa mňa strelil gól do vlastnej bránky, takpovediac jednu malú domov. A to by sa takému skúsenému politikovi nemalo stávať. Zdôvodnenie takého hlúpeho kroku sa ponúka samo a vôbec mi nie je pochuti, pretože mi silne pripomína konanie iných, v súčasnosti /ne/vládnucich politických pajácov: zviditeľnenie sa za každú cenu. Populizmus a predvolebné kortešačky najhrubšieho zrna. Pán Pellegrini, inak by to nešlo? Ako to, že ste klesli až na úroveň teatrálne priehľadných metód treťotriednej skupiny podaktorých odchádzajúcich? Nie je vám hanba? Toľko práce, vynaloženého úsilia a – načo to všetko bolo dobré? Lepšie by bolo dať si viac načas a vyšpekulovať čosi užitočnejšie či praktickejšie. Alebo radšej si zájsť na pivko, dve…

A na záver si nemôžem odpustiť jednu nepodstatnú kritickú poznámku. Všimli ste si, že v ostatnom čase sa zástupcovia strany pána Pellegriniho na tlačových besedách prezentujú s rovnako rozloženými živými figurínami jeho sprievodu? Nemôžem si pomôcť, ale zakaždým, keď ich zazriem, v duchu sa neubránim chichotu, lebo mi pripomenú parafrázovaný výňatok z jednej humoristickej knihy, v ktorej slovenský Maďar píše list domov: „… na egy koleno londína sekretár, na druhé brunet sekretár és idem Ostrava banovať…“ Aj pán Pellegrini používa obdobné rozmiestnenie svojich stranníckych favoritiek, i keď bez tých kolien. Po pravici fešná /momentálne/ hnedovláska, zľava fešná /momentálne/ blondínka. Nič proti estetickej rovnováhe nemám, ale akonáhle ich súsošie vidíte desiatykrát, začne to byť nuda. Kiežby sa aspoň z času na čas poprehadzovali…!