olitat

Spätným pohľadom do minulosti môžem s čistým svedomím vyhlásiť, že som sa narodila pod šťastnou hviezdou – dokonca i s prihliadnutím na akýkoľvek záver tej mojej pozemskej púte. Z každej šlamastiky som vyviazla so zdravou kožou. Ak som aj o čosi prišla, nebolo to nič neprirodzené alebo nenahraditeľné, za čím by som dáko extra banovala. Okrem toho mám stopro celý húf anjelov strážnych, ktorí sa zo všetkých síl snažia udržať ma nažive. Zopárkrát síce hrozilo, že neprídem iba o svoju dôstojnosť, ale i o krk, no dáko sme to priam kolektívnym úsilím zvládli. A strata predmetov? Tiež nič zaujímavé. Trikrát v živote sa mi kamsi zatúlalo puzdro s dokladmi, trikrát sa mi aj vrátilo – vďaka poctivým anonymným nálezcom. Dodnes nepoznám ich totožnosť. Iba jedna moja súčasť sa mi viac nevrátila, ale tej som sa vzdala dobrovoľne a radostne a tomu, čo ma o ňu pripravil, nič nezazlievam – ba práve naopak…

Na dovolenku sa dá dopraviť rôzne. No všetky spôsoby presunu z bodu B do bodu Q majú svoje zádrhy. Nikto so zdravým rozumom sa na niekoľko stoviek kilometrovú vzdialenosť nebude trmácať peši, stopom, na bicykli, dokonca ani na motorke či vratkej lodičke. Čo nám teda ešte zostáva? Auto, autobus, vlak a lietadlo. Pokiaľ vyrastáte v rodine špičkového profesionálneho vodiča, nadobudnete dojem, že akonáhle nastúpite do hocijakého vozidla, nič zlé sa vám nemôže stať. Samozrejme, že ide o fatálny omyl, najmä v súčasnej dobe silných mašín, bezohľadných hňupov nerešpektujúcich pravidlá a množstva cestných gerojov podgurážených alkoholom. Veľakrát sme sa vyhli kolízii len vďaka majstrovstvu a bleskurýchlym reflexom toho „môjho“ šoféra. Viacerí kamoši nechápavo krútili hlavami nad každou správou ohľadne mikrospánku vodiča a chválenkársky sa dušovali, že im sa to nikdy nemôže stať. Oni vraj nepotrebujú nijaké pauzy na oddych… Potrebovali. Našťastie, nič moc tragické ich nepostretlo. V jednom prípade to odnieslo auto a strom, čo mu znenazdajky a istotne z čírej zlomyseľnosti skočil do jazdnej dráhy. Kamoš mal iba pár modrín. V inom zase dobrý známy zahučal do plytkého jarku a zastavil ho akýsi priateľsky naladený stĺp. Tentokrát sa to dokonca zaobišlo aj bez podliatín. Okrem pošramoteného sebavedomia to malo aj pozitívnu stránku: ani jeden zo spomínaných už dlhé štreky neťahá nonstop a vlastným príkladom varujú aj ďalších nepoučiteľných…

No môj krátky príbeh sa týka skutočnej dovolenkovej straty. Bolo nás šesť – tri zohraté mladé páry, dočasne okupujúce mierne rozheganý, ešte v Nemecku vyrobený voz značky Barkas. Dva týždne ubehli ako nič. Rozosmiati, oddýchnutí, odmáčaní, vyšportovaní, všestranne vyšantení a celé noci pretancujúci mládežníci sa síce neochotne, ale predsa len raz museli vrátiť aj domov. Jasnéže, ako správne žgrlošské nátury sme nešli po diaľniciach, ale rôznymi okľukami /a nie som si istá, či hlavné ťahy nemajú stanovenú aj minimálnu prípustnú rýchlosť, nielen tú maxi!/. Už sa zvečerilo a podľa kapitána našej posádky sme už neboli ďaleko od prekročenia južnej slovenskej hranice, keď ma z príjemných polodriemot nečakane vyrušil disharmonický pazvuk. Keďže nie som ani Adriana Sklenaříková, ani dvojmetrový valibuk, som pomerne skladná, preto som sedela vzadu. A práve akoby spod môjho zadku vyšlo čosi, čo tam nepatrilo – a čo rozhodne nespôsobil môj organizmus. Zvláštny klopot, ktorý nielenže neustával, no zdalo sa, že s každým ďalším prejdeným metrom silnie. Niečo rozhodne nebolo v poriadku. Cez hukot motora som zakričala na šoféra: „Hej, Tibi, zastav, dačo ti tu búcha! Počúvaj…“ Poslúchol na slovo. Možno preto, že mu to neprikázala jeho Terka, alebo preto, že aj on zachytil silnejúci kovový hrmot. Takmer hneď zatiahol na krajnicu – ako na zavolanie odstavný pruh. Keď som sa aj ja vyhrabala z auta, ostatní už mali obhliadku za sebou. Všetci sa zhŕkli okolo ľavého zadného kolesa a šokovane jajkali. Ich päťhlasné „Ježišmária!“ malo dostatočnú výpovednú hodnotu. Ešte zopár desiatok metrov a – koleso by odpadlo…

I chlapci začali mudrovať. Prím hral Tibi. „Dofrasa, ako je TOTO možné? Veď som bol na kompletnej technickej! Zas to odflákli? Ja jeho anciáša, keď prídeme domov, zabijem ho, prisahám, že ho zabijem! Šak sme sa mohli doraziť!“ Po dobrej štvrťhodine súvislých nadávok sa ozvala Bibi. „A čo tomu vlastne je?“ „Čo si úplne slepá? Čo to tak asi môže byť? Uvoľnené skrutky!“ „A dajú sa zas utiahnuť?“ „Možno by sa aj dali, keby tu dáke boli!“ „A to nemáme náhradné?“ Keby pohľad mohol zabíjať, Bibi by sa nedožila polnoci… Nato zasadla rada starších. Mne sa najviac pozdával vcelku rozumný návrh – zavolať dáku odťahovku alebo pohotovostného opravára autíčiek, taxi-službu alebo ďalšieho kamoša na telefóne, no radšej som si zahryzla do jazyka. Ktovie, či by som vyviazla živá – aj dlhoročné priateľstvo má svoje limity… Vzápätí zrúkol Tibi: „Ja tu svoje auto len tak nenechám. To ma rovno tu radšej zabite! Mládež, ide sa hľadať!“ Pravdupovediac, ja som chvíľu aj zvažovala výber ponúknutých alternatív, ale mužská časť nášho sextetu sa zaraz chopila iniciatívy. Tá dievčenská len po sebe neveriaco pokukovala. Emka pošepky vydýchla: „To snáď nemyslí vážne! Veď je už úplná tma!“ Hocičo sme si však v duchu mysleli, šialencovi sa odporovať nemá, hlavne nie vtedy, ak po jeho boku mienite stráviť zvyšok života. Po nevyhnutnom zabezpečení viditeľnosti Barkasa sme sa všetci pobrali po jeho stopách vzad…

Už ste niekedy v polotme hľadali drobné, bohviekde rozkotúľané šróbiky? Dajte na mňa – ani to neskúšajte, pokiaľ nemáte pri sebe dákeho maskota pre šťastie! V tých časoch ešte nikto z nás nedisponoval presvetľujúcimi mobilmi, takže v našej nepravidelnej šesťčlennej rojnici bol vyzbrojený len Tibi. No okrem jeho baterky sme my ostatní šli prakticky naslepo. Po niekoľkých krokoch som si zvolila vlastný štýl – s nosom takmer na zemi som sa slimačím tempom posúvala za ostatnými, zakaždým využívajúc svetlá prechádzajúcich áut. Ktovie, čo si o nás ich vodiči a pasažieri mysleli… To šuchtavé pátranie mi pripadalo naskrze beznádejné a nekonečné, no napokon som sa dočkala. Odkiaľsi zďaleka vpredu sa náhle ozval víťazoslávny rev: „Jednu mám!“ A vzápätí nasledoval ďalší: „Aj ja!“ Neuveriteľné sa stalo skutočnosťou. Dákym zázrakom sme našli všetky postrácané súčiastky. Zvyšok už bol len otázkou montážnej štvrťhodinky a druhej, počas ktorej nám vytešený Tibi dokazoval spoľahlivosť svojho miláčika…

Domov sme dorazili v poriadku. Hoci ako na tŕní, ale predsa. A ani nechcem vedieť, koľko monoklov vyfasoval automechanik, ktorý predtým kontroloval technický stav vozidla. Avšak ponaučenie z tejto príhody som si navždy vzala k srdcu. Učím sa rýchlo a jedna chyba občas stačí. Od toho dňa som sa už nikdy nedala nahovoriť na dovolenku s presunom z bodu B do bodu Q v teplých krajinách iba jedným autom. Buď sme išli najmenej dvomi alebo iným dopravným prostriedkom. Hja, všeličo sa na takej dovolenke dá postrácať. Nielen ľahko oželený vienok zelený či ťažko znovuzískané drobučké skrutky, ale aj čosi oveľa, oveľa, oveľa väčšie…… VOĽNÉ POKRAČOVANIE NABUDÚCE …..