olitat

Pochybujem o tom. Kráľa Slnko by som skôr tipovala na narcistu, človeka chorobne posadnutého svojím vlastným výzorom, ktorý za každú cenu túžil vynikať nad ostatnými. Zároveň treba vziať do úvahy vtedajšiu panujúcu módu najvyšších vrstiev spoločnosti, do ktorej sa premietli historické vývojové stupne vonkajšej úpravy zovňajšku – od nosenia pánskych pančušiek, podväzkov, vysokých opätkov, nariasených nohavíc, až po bohato riešené parochne, líčenie tváre a používanie hektolitrov voňaviek. Pri populárnych dobových divadelných predstaveniach sa ešte všetko znásobilo aj desaťkrát. Čím viac lesku a trblietok, tým lepšie…

Podaktorí ľudia si ešte aj dnes mýlia pojmy „transvestita“ a „transsexuál“. Podľa oficiálnych definícií je transsexuál človek, ktorý trpí poruchou pohlavnej identity a jej charakteristikou je túžba žiť a byť akceptovaný ako príslušník opačného pohlavia. To znamená, že hoci má všetky vonkajšie i vnútorné orgány plne funkčne vyvinuté trebárs ako muž, mozog mu ustavične tvrdí, že je ženou. Ja osobne túto odnož ľudského bytia považujem za mimoriadne zvrhlú formu pomsty macochy prírody na našom pokolení. Viete si predstaviť toľko utrpenia, čo takýto jedinec každučkú minútu svojho bytia prežíva? A zdôrazňujem: nie vlastným pričinením…

Za oveľa nevinnejšie vykoľajenie tej zákernej beštie pokladám transvestizmus. Prihodím opäť trocha vedeckej múdrosti: ide o obliekanie sa a úpravu spôsobom tradične spájaným s opačným pohlavím, ale bez túžby po stálej zmene pohlavia a bez sexuálneho vzrušenia sprevádzajúceho prezliekanie, a bez prítomnosti fetišizmu – chorobného uctievania dákeho predmetu. No hoci ide o najmenej škodlivý či trpiteľský jav, žiaľ, je súčasne aj najviac viditeľný. No skutočne to je čosi nové, čo sa odrazu, zo dňa na deň len tak mírnix-dírnix zjavilo na našich uliciach? Ani náhodou!!! Ale poďme pekne poporiadku…

Už naši dávni akože primitívni pra-pra-pra-predkovia chytro prišli na to, že jedným z účinných útočných i obranných prostriedkov pri love a bojoch so susednými kmeňmi je aj maskovacia kamufláž – zafarbenie tváre alebo aj celého tela. Taktiež sa používali ako odlišovacia taktika, príslušnosť ku konkrétnej skupine, neskôr pri rituálnych obradoch na vyjadrenie vďaky pohanským bohom alebo emocionálnych vyjadreniach rôzneho typu. Podobné zvyklosti sa v miernych obdobách prenášali tisícročiami, pekne z pokolenia na pokolenie, z jednej rozvinutej ríše do druhej, úplne nezávisle od seba na všetkých kontinentoch sveta. Nie inak to bolo aj s odievaním. Keď muži nosili tógy a suknice, zatiaľ čo ženy nohavice a všakovaké pantalóny. Z morfologickej stavby tela takéto usporiadanie ja osobne považujem za vhodnejšie vzhľadom na prirodzené rozdiely medzi ženským a mužským telom. V každom prípade za zdravšie… Nebola som pri tom, no predpokladám, že po čase zvíťazila praktická stránka veci – nohavice poskytli jeho nositeľovi väčšiu pohyblivosť a menšiu pravdepodobnosť úrazu v najmenej vhodných okamihoch.

Aj umenie sa zreteľne podpísalo pod zamieňané úpravy zovňajšku opačných pohlaví. Keďže celé tisícročia ženy nesmeli vystupovať ako herečky, ich postáv sa ujímali muži. Chudáci autori a ich impresáriovia! Viete si predstaviť tú fušku zohnať vhodné typy mužov na takú Antigonu, Médeu, Júliu či Oféliu? A tých spotrebovaných líčidiel! Dnes sa nad tými časmi iba pousmejeme, no taký Shakespeare si zaručene zo zúfalstva šklbal fúzy. Nad čím sa však istotne ani neuškrnieme, je napríklad tradičný škótsky kilt. Len by ste sa skúsili! Ak by ste naozaj boli natoľko hlúpi, zopár monoklov by ste si vyslúžili… Pamätníci si spomínajú aj na časy, keď dievčatá mali zakázané nosiť nohavice alebo minisukne. Móda je vrtkavá potvora… A kto by nemal rád maškarné plesy, na ktoré sa ženy celkom rady nakrátko prevtelia do postáv pirátov a upírov, muži zas preslávených kráľovien Nefertiti alebo Kleopatry, či obľúbenej Baby Jagy. Istý čas som sa ja sama venovala amatérskemu divadlu a môžem potvrdiť, že je len málo väčších radostí ako aspoň na chvíľu byť niekým iným. Rovným dielom mužom, či ženou. Dobrá zábava a hotová erupcia tvorby endorfínov zaručená! No vráťme sa opäť na začiatok…

Ani transvestiti nie sú jednoliatou skupinou, každý z nich je svojbytným indivíduom s vlastným životným príbehom. Mala som tú výnimočnú česť spoznať sa s mnohými z nich – napospol talentovanými umelcami, ktorých ste mohli aj vy kedysi vídať na našich pódiách, dokonca aj v televízii. Niektorí sa zamerali na standup komediálne vystúpenia, iní bravúrne imitovali, niekoľkí nádherne spievali. Našli sa medzi nimi aj dlhoročne ženatí muži, žijúci v usporiadaných rodinách, ktorých k takémuto spôsobu obživy dohnala starostlivosť o zabezpečenie ich základných potrieb. Manželky boli všetko rozhľadené osoby bez akýchkoľvek predsudkov. Nemali sa načo sťažovať iba preto, že ich manžel sa na niekoľko hodín týždenne „zahral“ na ženu. Podstatné bolo, že ju, rovnako ako aj ich deti stále zbožňoval… Avšak nie všetci transvestiti mali to šťastie, aby sa stretli s pochopením svojho okolia. Tá „moja“ partička sa napokon musela presunúť do tolerantnejšieho prostredia – dnes sa premávajú medzi Prahou a Viedňou. Ustavičné ataky bratislavských násilníkov už nedokázali viac znášať. Skutočne nechápem, čo tých profesionálnych štváčov hnalo proti nim, mierne odlišnej skupine ľudí, ktorá sa len výraznejšie líčila a inak obliekala ako ostatní. Nikdy nikomu neublížili, ba naopak – len rozosmievali a bavili druhých. Nikoho neprovokovali, ničím nevyčnievali z davu. Lež stačilo málo: kvôli únave z predstavenia občas zabudnuté zotretie rúžu alebo očných liniek a hneď v nočných uličkách vyfasovali parádnu nakladačku. V dnešných časoch, keď si prakticky každý nosí, čo mu najviac pristane, v čom sa najlepšie cíti, keď niekomu vyhovuje holá lebka, inému zas fialový kohút. Ako to, že stále nie sme schopní pochopenia rozmanitostí naturálnej nádielky? Ako to, že v pohode prijímame pohľad na škótske sukne, kňazské hábity či stredovekú kráľovskú pánsku prečačkanú módu, no súčasne nie sme schopní akceptovať aj zvyklosti podaktorých našich spoluobčanov? Chcelo by to len zamak vzájomného rešpektu a empatie. Nič viac. Je to naozaj tak veľa?!

P.S.: Za celkom pozoruhodnú skutočnosť považujem fakt, že trvalé tetovanie tváre sa považuje za typicky chlapský rys, no krátkodobé zmývateľné nalíčenie za odsúdeniahodnú zšenštilosť, až zvrhlosť muža. Nie je to trochu pomýlené videnie? Ach, tie paradoxy!!!