olitat

Záchrana života inej ľudskej bytosti je ošemetná záležitosť. Keď sa už ocitnete v podobnej situácii a nezostanete celkom paralyzovaní šokom, reagujete inštinktívne. Vôbec nerozmýšľate a konáte. Bez ohľadu na možné vlastné ohrozenie či prípadné následky. Mne sa čosi také pritrafilo trikrát. V prvom prípade išlo o topiaceho sa spolužiaka z Libanonu. V druhom o polozmrznutú bezdomovkyňu…

V tom čase som pracovala v non-stop pultovej predajni potravín, výhradne na nočných smenách. Okrem priameho predaja sme mali na starosti aj udržiavanie poriadku, čo v sebe zahŕňalo aj upratanie zadnej chodby, do ktorej ústil náš bočný vchod s priľahlým vstupom do obytnej zóny a hlavná brána na priebežnú ulicu. Jednou z podmienok nájomníkov na udržanie predajne v chode bola aj zodpovednosť za jej uzamknutie o 22.00 hodine. A keďže moja vtedajšia kolegyňa bola strachopud, táto pofidérna česť automaticky pripadla mne. Aj v ten večer som sa s plnou hrsťou kľúčov pobrala von. Bez dákeho väčšieho rozmýšľania som najprv uzatvorila ľavú stranu chodby vedúcu na dvor, až potom som sa zvrtla doprava. V sliepňajúcom senzorickom osvetlení mi zaraz do záberu naskočila dáka neforemná kôpka nahádzaných handier. A keď som podišla bližšie, zistila som, že nejde len o handry, ale že v nich leží zamotaná známa postavička…

V predajni málokedy poznáte mená zákazníkov. Preto ak už potrebujete o niektorom z nich hovoriť, jednoduchším spôsobom ako opisným je dávať im výstižné skratkovité prezývky, akými sú napríklad „blond kaderníčka“, „akciovka“, „vozíčkar“, „malý hluchonemý“ /pretože existoval aj „veľký“/ a podobne. Predo mnou ležiacej bezdomovkyni sme vraveli Marfuša, lebo od jari do jari na hlave nosila rovnako uviazanú šatku ako známa záporná hrdinka v slávnej rozprávke. Bola to naša pravidelná zákazníčka. Každé dva-tri dni sa lenivo došuchtala, kúpila polliter tuzemáka a znovu sa, už o niečo šťastnejšia, odšuchtala. Keď sa blížila, len podľa zvyšujúcej sa hladiny štipľavého zápachu sme vedeli, kto prichádza. Väčšina bezdomovcov sa raz za čas dala do poriadku – v „milosrdnej“ nemocnici, v rôznych umyvárňach a tí, ktorí vydržali zostať aspoň pol dňa triezvi, v účelových nocľahárňach. No Marfuša nie. Spočiatku sme jej zopárkát prehovorili do duše, no bolo to márne. A hoci ostatní zákazníci sa na jej prítomnosť sťažovali a kolegyňa ju odmietla obsluhovať, pretože sa jej z nej dvíhal žalúdok, ja som chytro pochopila, že najrýchlejšie sa jej zbavíme bleskovou obsluhou. Ak by som ju aj ja vypoďkala von, zas by toľko znechucovala a obťažovala okoloidúcich, až by sa nad ňou niektorý zľutoval a zašiel jej kúpiť tekutú večeru, zatiaľ čo ona sama by pred predajňou drankala „len zopár drobných na polievočku“. A o popularitu takého druhu sme veru nestáli…

Tá nešťastnica patrila medzi dlhý rad ďalších zúfalcov, ktorí sa z vlastnej hlúposti ocitli v nezávideniahodnej životnej situácii. Toľko sa snažila zachrániť vlastnú závislú dcéru, až sama skončila na ulici. Najprv prišla o manžela, neskôr o byt, zamestnanie, aj o pochopenie všetkých ostatných príbuzných a známych. Živila sa, ako to šlo – zberom všetkého, čo sa dalo speňažiť, a žobraním. Hoci mala niečo cez štyridsať rokov, vyzerala na sedemdesiat. A teraz ležala tu, predo mnou, na studených dlaždiciach, bez akejkoľvek tepelnej izolácie. Cez deň síce panovalo pomerne vľúdne decembrové počasie, avšak v noci ortuť klesala hlboko pod bod mrazu, občas aj na mínus pätnásť stupňov. Bolo mi jasné, že odhliadnuc od protestov susedov, do rána by mi tam milá Marfuša zamrzla. Čo teda s ňou? Zdalo sa, že tvrdo spí. Pokúsila som sa ju zobudiť. „Hej, tu nemôžeš spať! Do rána neprežiješ! Vstávaj! Budíček! Ešte stihneš trolejbus! Hej, ty, hore sa!“ Naveľa-naveľa sa zboku ráčila pretočiť horeznačky. Ale nebolo to vďaka môjmu razantnému hlasu… S hrôzou som zistila, že ju začalo akosi čudesne skrúcať. Celé jej telo zachvátili kŕče. Ruky aj nohy náhle lietali sem-tam v nekoordinovane sa vrtiacom čardáši. Trup sa vyklenul do vysokého oblúka. Oči síce mala otvorené, ale namiesto bežného sfarbenia som zazrela iba bielka. Z úst vychádzali bubliny. Celý výjav pripomínal čosi medzi Tancom svätého Víta ležmo, breakdanceom a epileptickým záchvatom v poslednom štádiu. Ani hlava sa nedala zahanbiť. Najprv ju hodilo dopredu, vzápätí prudko vzad. Až vtedy zapracovali moje prvotné inštinkty. Skôr, než by sa Marfušina lebka roztrieskala na márne kúsky, stačila som pod ňu podložiť predlaktie. Odrazu nebolo dôležité, koľko blšiek, vošiek či inej morovej nálože z nej na mňa preskočí… Súčasne som zrevala smerom do predajne: „Števka, volaj pohotovosť! Leží tu Marfuša a má nejaký zvláštny záchvat. A švihni si, inak máme na krku mŕtvolu!“ No to by už len bola tá správna reklama pre predajňu!

Netuším, či som v tej ľadovej chodbe kľačala dve minúty alebo dve hodiny. Jednou rukou som chránila hlavu, druhou pridržiavala hrudník, aby mi samovoľne neodkráčal do noci. Medzi zaťaté zuby sa mi podarilo pretlačiť zhúžvaný kus jej vlastnej šatky… A odrazu to skončilo. Rovnako nečakane, ako to začalo. Kŕče prestali, aj plieskavé mávanie končatín, dych sa ustálil. Viac-menej príčetný modrosivý pohľad chvíľku hodnotil situáciu. Nenávistný hlas na mňa zavrčal: „Daj zo mňa tie svoje špinavé paprče dolu! Ty si ma chcela okradnúť, čo?“ Nasledujúci prúd oplzlých častovačiek je nepublikovateľný… „Tu nemôžeš spať. Do rána by bolo po tebe. Veď mrzne!“ „To preto ma budíš?“ Ako sa aj s mojou pomocou zviechala na nohy, pokúšala sa ma opľuť, ale hustá slina jej dopadla akurát len na vlastné brucho. Tak na mňa aspoň namierila špinavý ukazovák a zúrivo vybrechla: „Preklínam ťa, preklínam! Teba, aj tvoje deti do desiateho kolena! Všetkých vás preklínam!“ „Dobre, dobre, len už poď! Aby si stihla autobus. Aj sa tam trošku zohreješ!“

Presne vo chvíli, keď sme sa spoločným úsilím dotackali na ulicu, pristála pri nás aj sanitka. No Marfuša sa odmietla dať vyšetriť. A zatiaľ čo ja som známej osádke vysvetľovala, čoho som práve bola svedkom, stačila sa popri nás prešmyknúť do predajne a podniknúť nový pokus o opľutie kolegyne, ktorý skončil rovnako ako ten prvý útok na mňa – na jej vlastnom bruchu. A nasledovalo hysterické zvolanie: „A aj teba preklínam! Buďte tu všetci prekliati!“ A vybehla von do noci… Števka sa zamračene spýtala: „Mám volať políciu?“ „A čo by s ňou urobili? Ak sa nechce podrobiť lekárskej prehliadke, donútiť ju nemôžeš. Verejné pohoršenie už nevzbudzuje a záchytky nefungujú…“ Chápaví ošetrovatelia ponúkli aj mne prvú pomoc, no aj u mňa vyšli naprázdno. Až oni postrehli, že mám skrvavené hánky pravej ruky. Riadne som sa vydrhla, ale až dodnes sú viditeľné drobné jazvičky od toho, ako sa jemné kostičky takmer rozsekali o tvrdé dlaždice. Dákym zázrakom som nedostala ani svrab… Od toho večera mali Marfušine návštevy rovnaký priebeh: najprv si kúpila pollitrovku rumu, potom sa nás neúspešne pokúsila cez pult opľuť a vzápätí nás znovu a znovu prekliala. Tá pomútená hlava si nás trochu plietla, tak pre istotu rovnako počastovala všetky kolegyne z nočných smien. Ostatné dievčatá začali na hrudi nosiť červené stužky. Števka jednu priniesla aj mne. Na vysvetlenie len spiklenecky zašepkala: „To proti urieknutiu…“

Nie som poverčivá, červené stužky nepotrebujem. No niečo mi predsa len vŕta v hlave. Niekto neviemskade vymyslel, že ak niekomu zachrániš život, až do smrti si za neho zodpovedný. Myslím, že v budúcnosti si tých „svojich“ zachránených budem musieť vyberať starostlivejšie. Ako, dokelu, môžem dohliadať na blaho dákej bezdomovkyne v túlavých topánkach, alebo Libanončana, ktorý sa hneď po ukončení štúdia vrátil do rodnej krajiny, kde sa bez otáľania zúčastnil priamych cezpoľných, ale aj domácich vojnových konfliktov? Nuž, podľa posledných správ obaja ešte žijú….. VOĽNÉ POKRAČOVANIE NABUDÚCE …..