olitat

Moje prvé FUJ je celkom maličké, pretože sa týka formy, nie obsahu. Už v staroveku bola jedným z predmetov výuka rétoriky a aj my ju do seba odmalička nevedomky nasávame, hoci bez používania takých drastických metód, akými bolo napríklad vkladanie kamienkov pod jazyk. Nedá sa ani spočítať, koľkokrát som jednak doma, ale i v škole počula vetičku: „Hovor pomaly a zrozumiteľne.“ A práve na ňu si zakaždým spomeniem, keď na televíznej obrazovke zazriem pani Dolinkovú z HLASu alebo pána Uhríka z Republiky. Niežeby vraveli nezrozumiteľne, to zas nie, ale až strašidelnou rýchlosťou, akoby sa obávali, že im ujde vlak. Pritom každý dobrý pedagóg vie, že po desiatich, pätnástich minútach výrazne klesá úroveň hladiny pozornosti poslucháča. A priamoúmerne k jej postupnému znižovaniu mi zakaždým začnú klesať očné viečka tak naliehavo, až sa mi zopárkrát stalo, že som podľahla mikrospánku. Nikdy nie som schopná dopočúvať ich až do konca debaty alebo tlačovky. Väčšina Slovákov má výnimočnú schopnosť rýchlej asimilácie. Proste sa na nás všetko nalepí, podvedome preberáme návyky okolia. U mňa to špeciálne funguje práve prostredníctvom sluchu. Akonáhle som čo i len jeden deň trebárs na strednom Slovensku, typická „bratyslavčina“ sa vytratí a nahradí ju „ďeťeňeľovanie“ a spevavá rytmika každej z viet. Už dávnejšie som chcela poprosiť všetkých moderátorov, aby spomínaných politikov diskrétne upozornili na háklivý problém zbytočnej straty pozornosti divákov, len som nevedela, ktorým kanálom to mám zrealizovať. A než som sa konečne primäla k činu, čože sa to nestalo? Namiesto spomalenia nevítanej rýchlopaľby hostí, sa postupne prispôsobujú domáci! Niekedy, keď sa budete veľmi nudiť, tak si to všimnite! Obojstranná guľometná streľba, akoby bez nádychu…

O čosi väčšie FUJ predstavuje nepríjemná spomienka na doby dávno minulé, keď sa každý rok približne v tomto ročnom období v hlavných správach striedavo zjavovali vtedajší politickí potentáti takmer zabudnutých mien, akými boli súdruhovia Colotka, Štrougal či Biľag, aby nás informovali o nadchádzajúcej úrode našich žírnych lánov pšenice, kukurice alebo najnovšie preferovanej slnečnice. A ajhľa, čoho sme sa to po tridsiatich rokoch znovu nedočkali! Myslím, že ich nádejným pokračovateľom sa ako prvý stal pán Fico, keď nám názornou poľnou ukážkou vysvetlil princípy pestovania cibule vo veľkom. Vzápätí ho /ako inak!/ nasledoval pán Pellegrini, sediaci v kabíne traktora. /Výnimočne musím pochváliť pána Matoviča, ktorý sa tej šaškárne nezúčastnil. Pravdepodobne vcelku múdro usúdil, že oranžová farba tých jeho propagačných Fiatiek nebude ladiť so žltučkými obilninami. Alebo sa obával o ich osud zoči-voči dákemu tomu žaciemu stroju?/ A aby nezostali v hanbe, o niekoľko dní nasledovali dojaté vystúpenia predstaviteľov našej /ne/vlády a jediných oprávnených – samotných pestovateľov. Samozrejme, ohľadne nadpriemerných budúcich výnosov za ostatných x rokov. Akoby všetci naraz podľahli zvláštnemu druhu hromadného zatmenia mozgov. Nielenže si nespomenuli na fakt, že príroda je obyčajná zlomyseľná mrcha, ale ani na základný Murphyho zákon „Čo sa pokaziť môže, to sa aj zaručene pokazí“, alebo tradičnejšie múdrosti našich starých mám typu „Nechváľ deň pred večerom“, „Nekrič hop, kým si nepreskočil“, či „Dvakrát zmeraj, až potom rež“. I stalo sa, čo sa dalo čakať. Ani nie týždeň nato sa časťou Slovenska prehnala supercelárna búrka so záplavovými dažďami, zabijackym krupobitím a víchricami. A bolo po srande. Z nádejnej úrody nespracovateľná bačorina, celé veľké územia pripomínajúce potopu z Noemových čias… Z tej katastrofy sa potajomky vytešovali vari len zanietení konšpirátori. Znovu majú nad čím špekulovať. Tú pohromu na nás zoslal Východ či Západ? Zatiaľ nedospeli k jednoznačnému záveru. Isté je len jedno: začal s tým Robert Fico!

Okolo pani Letanovskej, líderského politického greenhorna umelo nastrčeného do popredia alibistickým Hegerom z Demokratov, akoby každý našľapoval po špičkách. Iba jej pôvodná profesia ju ešte ako-tak drží na nohách. A napokon, ju ani netreba valcovať buldozérom – ona sa odrovnáva aj sama, nie je odkázaná ani na moje tretie veľké FUJ. Nedávno opätovne zaperlila. Okrem samovyzdvihnutia svojho interesantného /akurát tak len pre ňu/ životného príbehu na otázku jedného z prítomných žurnalistov, či by jej strana bola po voľbách ochotná vytvoriť koalíciu so SASKOu alebo s OĽaNOm, s neotrasiteľnou suverenitou vyhlásila: „Samozrejme! No iba v prípade odstúpenia pánov Matoviča a Sulíka z postov predsedov!“ Hups, tak tomuto sa v chlapskom žargóne vraví „mať gule“! Na takéto čosi by si netrúfli ani onakvejší seniorski matadori nášho politického života! Pani Letanovská nielenže nespochybnila vstup jej prepadákovej platformy do parlamentu, ale dokonca si kladie aj podmienky na budúcu spoluprácu! A hneď by aj odrovnávala špičky násobne skúsenejších protihráčov. To je vážne až taká naivná, žeby jej návrh bol ktosi ochotný akceptovať? Alebo má iba somárskeho našepkávača, ktorý si trochu poplietol scenáre…?! Lepšie by urobila, keby si najprv upratala doma, a až potom sa starala o druhých, však? Nuž ale: komu niet rady…