olitat

Hanbím sa ako pes, hoci „nevedomosť hriechu nečiní“. Nie som to totiž ja, kto by si mal sypať popol na hlavu, ale tentokrát výnimočne aj celá žurnalistická obec vrátane všetkých médií, ktoré v prvom rade vyzývam na prihlásenie sa k zodpovednosti za to, že ma dostatočne a včas neupozornili na skutočnú alarmujúcu situáciu, odohrávajúcu sa pri Veľkom Krtíši! To naozaj musí všetko vyňúrať pán Fico a spol.?! Prosím pekne, načože mi je úplne bezzubá informácia o tom, ako dáka Ukrajinka v kufri auta pašovala svojho manžela cez naše územie ktoviekam? A čo takto skôr dôraznejšie stlačiť plyn a zbližša sa pozrieť na to, ako sa prehlbuje utečenecká kríza na našom území? Načo ešte čakáme? Na vnuknutie z nebies? Alebo – ako zvyčajne, kým sa to nevyrieši samo? Či na aktivitu SMERu, nech má aj ľubovoľné postranné úmysly? Znovu sa ako jediný musí ujať slova a z vlastnej iniciatívy ísť spočítať sýrskych migrantov? Do včera som dostávala len kusé, zľahčujúce správy tu o dvoch, tam o štyroch cezhraničných prienikoch, z ktorých som si nemala robiť ťažkú hlavu, iba ich vziať na vedomie. Odkiaľ som mala tušiť, že ide o stovky a stovky ľudí?

Že pán Fico a jeho štáb iba strašia Slovensko? Áno, nastrašili ma a ja som im za to ešte vďačná, pretože mi ukázali, o čo ide. Detailné zábery na zastrčené útočisko nelegálnych migrantov mi totiž veľmi pripomenulo začiatky prišeleckej vlny z Ukrajiny, keď celkom nemohúci slovanskí bratia boli úplne vydaní napospas dobrote a láskavosti samospráv, mnohých príspevkových a cirkevných organizácií, súkromných občanov a desiatok dobrovoľníkov. Nech si dnes kto a ako chce prekrúca fakty, štátna moc sa spamätala až ako posledná, keď už dobročinnosť mlela z posledného. To opäť musíme hnať situáciu až do krajnosti? Mne stačili dva-tri pohľady a mala som jasno. Opakujem – nech sa zámer pána Fica skladal z viacerých vrstiev, na merite veci to nič nemení. Tie stovky ľudí v tom „záchytnom stredisku“ majú horšie podmienky na prežitie, než divá zver v klietkach zoologických záhrad. Ubytovanie v opustenej priemyselnej montovanej hale. Bez priamo tečúcej pitnej vody. S piatimi-šiestimi mobilnými kadibudkami. Bez možnosti udržiavania elementárnej hygieny. Bez pravidelného prísunu teplej stravy. Bez základného lekárskeho ošetrenia či vstupnej prehliadky. Bez možnosti aspoň v noci sa zohriať. Väčšina spáva na holom betóne /ak sa tomu dá vravieť spánok!/. A potom že sa nemám hanbiť!!!

Prakticky všetkým ide len o tranzit. Cieľom je dostať sa do Nemecka alebo Švajčiarska. Prichádzajú najmä z Maďarska cez Srbsko. A ja mám znovu kopu otázok: ako sa to môže stať? Nič by som nepovedala, keby šlo o niekoľko jednotlivcov, ale akonáhle ide už pomaly o tisícky prienikov, asi čosi nie je v poriadku! To sme vážne natoľko impotentní, že v spolupráci so susedmi nedokážeme ustrážiť ani tých niekoľko kilometrov našich hraníc? V okamihu ich prekročenia je už totiž na všetko neskoro! Sme povinní ich identifikovať a zaevidovať. Ako? Len sám pánbožko vie, pretože skúsenosť predchádzajúcich úspešných narušiteľov velí zbaviť sa vlastných dokladov a nové si vymyslieť. Iba kvôli udeleniu tridsaťdňového pobytu na našom území. A od toho okamihu sú „naši“. Čo ma na tom najviac poplašilo? V prvom rade bezpečnosť. Chatrné mobilné zábrany, ktorými je provizórium koldokola obohnané a na ktoré dozerá päť-šesť prepracovaných policajtov nie sú nijakou jej zárukou. Taktiež nikto netuší, či sa v tých skupinách nenachádzajú aj teroristi alebo iné agresívne indivíduá. Mnohí komentátori dementujú správy o skúsenostiach našich občanov, ktorí v priamom prenose dosvedčili svoje početné strety s migrantami. Síce žiadny z nich nebol fatálny, ale keby som ja na svojom pozemku videla čudne oblečeného muža zanedbaného zovňajšku, okamžite by som deti zahnala pod posteľ a ozbrojila sa sekerou a kladivom, či prinajmenšom tĺčikom na mäso. I keby napokon vysvitlo, že dotyčný mienil len použiť záhradnú hadicu, aby sa mohol poumývať, alebo z hladu si natrhať ovocie či zeleninu. No oficiálne úrady „neevidujú“ nijaké sťažnosti domácich. Kvôli jednému jablku sa predsa nestrieľa…

Za oveľa vážnejšie však považujem zdravotnú stránku problému. Počas covidu sme šaleli. A dnes? Ako vieme, koľkí z migrantov ho majú? Koľkí trpia aj inými závažnými problémami? Dlhé týždne strávili na cestách. Aký sajrajt k nám mohli ešte nechtiac dovliecť? Salmonelózu, ekzémy, plesne, zápaly, svrab, exotické ochorenia neznámeho pôvodu? Všetky ľahko prenosné. To nám ako ohniská nákaz nestačia tie na východe? Potrebujeme ďalšie? Žltačka a tuberkulóza nám sú málo?! Pán Fico všetky pomenoval presne. A zároveň predložil aj riešenia. Karanténa v uzavretých vyhovujúcich priestoroch. Bez lekárskej prehliadky ani ťuk. Dostupné hygienické zariadenia i potreby. Kúrenie a pravidelný prísun stravy. Ubytovanie hodné civilizovanej stredoeurópskej krajiny, hocako skromné. Tlmočníci, sociálni pracovníci, poskytnutie možnosti aktívnejšieho trávenia nekonečne dlhého času čakania…

Počas nasledujúcej tlačovej besedy, konajúcej sa už v Bratislave, ma nanovo nepríjemne zaskočil atak niekoľkých novinárov, ktorí sa zástupcov SMERu nasilu snažili zatiahnuť na vedľajšiu maďarsko-sorosovskú koľaj. Naozaj pána Fica musím len pochváliť za to, že na tú vábničku nenaletel. Naopak. Zdôraznil, že sa musíme urýchlene zmobilizovať a rovnako ako Srbom, aj Maďarom poskytnúť všestrannú pomoc s ochranou hraníc, pokiaľ to nezvládajú sami…

A môžete raz hádať, kto ako prvý takmer vzápätí kriticky vystúpil na adresu SMERáckej iniciatívy. Nie som si istá, či by ste to tentokrát uhádli. Pán Valášek a pán Spišiak z hnutia Progresívne Slovensko. A čože pán Valášek nerobil prvých pätnásť minút? Iba napádal pána Fica za minulosť, prítomnosť i budúcnosť v zmysle „…lebo Fico.“ Podobne trápny výstup by som čakala ešte tak od Demokratov, lež nie od takzvanej samozvanej budúcnosti národa. Neštítil sa ani vytiahnuť argument, podľa ktorého samotný líder SMERu kedysi dávno-pradávno spunktoval onen návrh zákona, umožňujúci 30-dňový voľný pohyb migrantov na našom území. Iba akosi zabudol spomenúť aj fakt, že to povolenie malo platiť až po identifikácii migranta a jeho zdravotnej prehliadke. A nato nasledovali už len kecy, kecy, samé kecy… Ako je PS ústretové komunikovať na danú problematiku, aké je prístupné rozumným dohodám, aké ochotné rokovať o opatreniach – samozrejme, na rozdiel od pána Fica. Na záver pán Spišiak iba skromnučko prihodil poznámočku, že možno by naozaj bolo užitočné v danej oblasti posilniť rady policajtov. Ale iba čisto z preventívnych dôvodov, pretože občanov netreba strašiť. Naozaj, len a len z preventívnych dôvodov… A presne vtedy som si konečne uvedomila, prečo Progresívcov v nijakom prípade nebudem voliť. Plné papule ľúbivých fráz a skutky nikde. Namiesto toho, aby už kompletizovali humanitárnu zbierku či oslovovali charitu, vyžívajú sa v osočovaní najsilnejšieho politického konkurenta a snívajú o vzdialenej šťastnej budúcnosti. Akomak zabudli, že v prvom rade je nevyhnutné popasovať sa s realitou všedného dňa na spôsob TU a TERAZ. Fantazmagorické vízie musia chvíľku počkať…

A oblúkom sme sa prepracovali znovu na začiatok. Aká je v tom celom mišmaši úloha pani prezidentky Čaputovej? Rokovala už s predstaviteľmi vlád Nemecka, Česka, Maďarska a Srbska? Ako Hlavná veliteľka Ozbrojených síl SR oslovila Ministra obrany ohľadne potenciálneho poskytnutia pomoci pri ochrane hraníc? Ministra zdravotníctva? A v neposlednom rade dvoch v jednom – Ministra vnútra a Predsedu vlády? Požiadala pána Kollára o nezávislý, objektívny poslanecký prieskum? Odpoveď je prostá. Slovami básnika: „Je to vo hviezdach!“