olitat

Poznám jednu dámu, ktorá už desaťročia rada používa vetičku: „Ale nikomu to nepovedz!“ Problém je, že si málokedy pamätá, komu všetkému to strašidelné tajomstvo ona sama prezradí. My ostatní držíme ako statoční partizáni, zato ona ho podáva ďalej a ďalej. Napokon stratí prehľad a keď sa mi pokúša venovať mi ho aj po tretíkrát a ja ju upozorním, že o tom už viem, tvrdo na mňa udrie: „A kto ti to povedal?“ A nestačí sa čudovať, že to bola ona a nie dakto z jej vernej družiny. Po toľkých skúsenostiach si z jej deravých intríg veľa nerobíme, ale: to nikomu nepovedzte!

Verejné tajomstvo pána Pellegriniho mi tú moju známu veľmi pripomína. Každý o ňom vie, ale nikto o ňom nekváka priamo, a už vôbec nie nahlas. Mňa osobne by to ani tak veľmi nezaujímalo, pretože si myslím, že do informácií tohto druhu mi je akurát tak jedno veľké TRT. Je to každého osobná vec a keď už si ju praje držať pod pokrievkou, nech tak spokojne pokračuje až do aleluja. V mojich očiach by síce ani neklesol, ani nepodrástol, pretože som priam ukážkovým sympatizantom LGBTI – komunity, ale chápem jeho postoj. No v ostatnom čase sa signály o možnej Pellegriniho homo orientácii aj ku mne valia a valia. Výrok pána Matoviča v znení: „Nemôžem rešpektovať nikoho, kto nosí červené tangáče“ by som zas nebrala veľmi vážne, lebo silne pochybujem, žeby ich nosil on a Matelka tiež už málokto rešpektuje. Pán Pellegrini sa však nedávno dal počuť, že je … že je … že je single. A dva dni nato ma trošku zaskočil oznámením, že sa ide uchádzať o post najvyššej hlavy štátu. A karta sa obrátila. Moja prebujnelá fantázia sa divoko rozbehla do sveta…

Ak by: pán Pellegrini naozaj kandidoval na prezidenta, a ak by: voľby vyhral, čo by to znamenalo pre Slovensko? Nesporne úžasnú silu pre SMER, ale o to mi momentálne vôbec nejde. Peťko je šarmantný fešáčik, o ktorom nepochybujem, žeby nás celkom dôstojne kdekoľvek u nás či vo svete reprezentoval. Zároveň by to však malo jeden veľký bodavý hák: ak je gay, v opačnom garde by sa opakovala situácia pani Čaputovej: prezidentka bez oficiálneho stáleho prvého pána, respektíve len na jeho občasné vyťahovanie zo skrine. Ako by sa tak asi riešila neexistencia prvej dámy? Istotne by to nebol prvý podobný prípad v histórii, ale obvykle sa jej postu i povinností ujala dáka blízka príbuzná – dcéra, sestra či neter. No ako sa má postupovať v situácii veľmi dobre utajeného gaya? Naša spoločnosť sa bez väčších problémov vyrovnala s prezidentkou žijúcou „nadivoko“ s mužským gavalierom, tak prečo nie aj s dvojkou mužov? … Hups! Pardón, ale keď som si predstavila ovisnuté sánky našich puritánskych spoluobčanov, dostala som taký záchvat smiechu, až som sa strepala zo stoličky…

Takže pokračujem v svojich brilantných úvahách: ak by sa potvrdili všetky tie moje „ak“, potom by som ja osobne tak chytro volila pána Pellegriniho, ako by sa len dalo. Aj jednu nohu by som mu milerada obetovala. A čo by som ja očakávala od neho? Iba takú drobnosť – aby si zopár týždňov po jeho oficiálnom uvedení do funkcie prezidenta našiel stabilného partnera a začal s ním užívať spoločnú domácnosť! A čo na to páni Čepček alebo Matovič? Čo by mohli? Vlastizrada by to nebola, ba ani nič proti Ústave alebo paragrafu 363! Myslím, žeby šlo o bezprecedentný míľový krok v posune názorov v našich zaostalých končinách. Ale veď to nič – päť rokov volebného obdobia predsa utečie ako voda! A ktovie, možno by sme si aj my, aj zvyšok sveta napokon zvykli na dvoch „prvých pánov“! No zatiaľ – pssst! Nikomu o tom, prosím, nehovorte!