olitat

Pôvodne arogantné hlučné chlapské vety sa pomaličky menili na tlmené nezreteľné mumlanie. Splývavé tóny mali svoju príjemnú melodiku. Mladej žene pokojne sediacej vedľa muža zneli lahodne, oddychovo, zvláštnym spôsobom upokojujúco. Už sa rozhodla a na svojom záverečnom verdikte aj tak nemala ani čo, ani ako, ani prečo meniť. Stena rozhodla za ňu.

Veľká izba sa plnila hustým, striebristosivým oparom. Muž ho nevidel a naďalej si húdol svoje. Sotva odrastené dievča bez problémov dovidelo na tvár, ktorú tak dôverne poznalo a dokázalo v nej čítať ako v otvorenej knihe. Nevychádzalo z úžasu nad tým, čo vlastne sa jej na tom človeku až donedávna páčilo. Odrazu nevedelo pochopiť, čím ju tie tri roky okúzľoval. Nuž, tri roky to asi ani neboli. Prvý rok sa mimoriadne snažil, aby si udržal jej pozornosť, no v tom druhom i treťom už šlo všetko dolu vodou. Prestali spolu chodiť do spoločnosti či na kultúrne podujatia. Ak sa aj milostivo dostavil na vopred dohodnuté rande, tak neskoro a stále častejšie podgurážený na vyšší stupeň, než jeho partnerke bolo milé či príjemné. Kytice kvetov sa stali dávnou minulosťou a z bývalých nežných predohier zostala iba stabilne opakovaná výzva: „Pusti tam nejaké porno!“ Pravdupovediac, sama nemala nič proti občasnému povzbudeniu ich libida, ale zakaždým ho naozaj nepotrebovala nasilu masírovať, aby sa cítila ako milovaná žena…

Sivý dym hustol a hustol. Ak by nemala dostatok skúseností, možno by sa aj trochu obávala, že sa v ňom obaja zadusia. No ona dobre vedela, odkiaľ to tmavnúce prítmie pochádza. Súčasne s ním sa totiž akoby rozplývali ostré kontúry predmetov okolo nich. Stena za ich chrbátmi sa už plynulo vlnila, kolísala sa v rytme svojho vlastného dychu. Akoby sa rozťahovala donekonečna, aby sa vzápätí znovu zmršťovala do pôvodného stavu. Pravidelné pulzovanie súznelo s búšením ženinho srdca. A v okamihu posledného výtrysku ohnivých perličiek žena natiahla ruku k mužovmu krku, čím mu mierne pridržala hlavu pri stene. Nebála sa, žeby to tá hladná beštia nezvládla sama, len sa potrebovala ubezpečiť o tom, aby sa muž v poslednom momente nevzpriečil a ani nekvikol. No nemusela mať obavy. Stena si s ním hravo poradila aj sama a svoju najnovšiu potravu zhltla ako malinu, vtiahla do seba a viac ju už nepustila. Zmizol v jej lačných útrobách bez toho, aby pochopil, čo sa to s ním vlastne deje…

Žena si spokojne odfúkla. Necítila nič. Ani radosť, ani žiaľ. Azda vari len čosi podobné detskému uspokojeniu z dobre vykonanej domácej úlohy. Chvíľu počkala a hoci sama mala pochybnosti o možnej odmene, predsa sa len dočkala. Onedlho sa stred steny mierne vyklenul a ona sa obomi rukami na okamih postranne oprela o jej výduť. S veľkým uspokojením pocítila nával mohutnej beštiálnej energie, ktorá sa do nej vliala. Drobné napätie jej vyhladilo zopár jemných vrások a s veľkou úľavou zaznamenala aj ukončenie bolesti narazeného malíčka z basketu. Hneď nato sa stena zase vyhladila. Hustá hmla sa rozpúšťala. Bolo po všetkom.

Žena vstala a pobrala sa do šatníka, z ktorého vyhrabala drobnú plechovú krabičku. Jediné svedectvo jej spolupáchateľstva – mužove náramkové hodinky, hneď po príchode odložené na stolík, upratala do nej a zasunula ju nazad na policu. Mimovoľne si zrátala svoje trofeje – boli šieste, odkedy natrafila na rodinné tajomstvo svojej matky. Stalo sa to celkom náhodou, keď ešte nemala ani sedem rokov….. POKRAČOVANIE NABUDÚCE …..