olitat

V ten deň bolo naozaj nevľúdne počasie. Ako sa vraví: psa by si nevyhnal. Že sa predo mnou niečo deje, som zaregistrovala až v polovici detského ihriska, kadiaľ viedla skratka k zastávke na autobus. Najprv ma upútal zvukový signál, až potom nasledoval optický. Zvláštne kňučivé kvílenie sa ozývalo od zeme. Okolo neho stála trojica desať či dvanásť-ročných galganov, z ktorých sa ten najvyšší z nich zdvihnutou nohou práve pokúšal z celej sily kopnúť do schúlenej kôpky zablatených handier. Akonáhle som videla, čo sa tam vpredu deje, zrúkla som tak, ako asi ešte nikdy. „Okamžite daj tú nohu dolu!“ Bol to taký divoký zvuk, že som sa tuším zľakla aj ja. No splnil svoj účel. Noha okamžite znovu klesla na zem a tri vyplašené tváre sa otočili ku mne. Ich reakcia mi dopriala dosť času na to, aby som sa prečvachtala až do ich tesnej blízkosti. A zistila som, že môj prvotný odhad bol správny. Traja mládežníci týrali toho štvrtého, bezmocne ležiaceho medzi nimi… „Čo to tu stvárate, zbojníci? To vám nie je hanba? Traja na jedného?“ Nevedeli, kam s očami. Krútilo ich ako červíky na udici. „A ty vstávaj, ak vládzeš.“ Kôpka sa zamrvila a snažila sa pozviechať. Za límec som mu ako-tak pomáhala na nohy. Keď ku mne zdvihol takmer detskú tvár, zbadala som skrvavený nos, svedčiaci tom, že nejaký ten kopanec sa mu ušiel už pred mojím príchodom… A vtedy sa spoza môjho chrbta ozval nový hlas. „Pani, a čo je vás do toho? Veď nás vôbec nepoznáte!“ Otočila som sa za jeho pôvodcom. Na lavičke sa lenivo rozvaľoval piaty chalanisko. O rok, dva starší, než boli ostatní, pravdepodobný vodca tej vydarenej partičky. Zúrivo som sa na neho obrýkla. „A toto sa ti zdá byť fér? Štyria na jedného? A teba vychováva svorka vlkov či čo?“

Po ešte niekoľkých výmenách názorov a priateľských štuchancoch do zbitého fafrnka som pokračovala v ceste do práce. Práve som sa rozhodovala, či nemám zájsť na políciu, keď sa spoza zákruty ako na zavolanie lenivo vynorilo hliadkujúce vozidlo. Na moje zamávanie službukonajúci ihneď zastali a vypočuli si môj report. Na počudovanie zareagovali ako blesk. Je celkom možné, že sa nudili, ale zaraz sa ujali svojich pracovných povinností a k ihrisku vyrazili ako namydlení… Ešte zopár dní som sa obzerala ponad plece a pátrala som po odvetnom údere zúčastnených. Nemala som ani ten najmenší záujem na tom, aby som ohrozila bezpečnosť svoju, svojej rodiny či nášho bytu. Nie, viac som tých výtržníkov nevidela. Ktovie, čo sa s nimi stalo. Možno zahučali v base, alebo sa z nich stali úctyhodné hlavy rodín…

Na ten incident som si spomenula v ostatných dňoch, keď sa na nás zo všetkých strán valia informácie o narastajúcej šikane dorastu na uliciach i školách, Nie je to žiadna novinka. Odborníci špekulujú, čo s ňou. Rodičia netušia, ako jej účinne zabrániť. Rozpoznať včas a zatrhnúť ju… Nedávno som dostala na starosť celú našu omladinu. Hoci som sa snažila tváriť celkom nenápadne, bystrý štrnásťročný Dracul ma chytro odhalil. Pokrstený bol Vladimír, z čoho vznikol Vlad a to už malo veľmi blízko k Draculovi. Večer, keď si pridával tretí kúsok ľahkej ovocnej torty, ma konečne oslovil priamo. Moje niekoľkohodinové skúmanie detských telíčok v tričkách a kraťasoch identifikoval správne. „Ale, babi, neboj. Nikto z nás nie je ani šikanovaný, ani nešikanuje. My sme pacifisti!“ Malú Danku, sediacu vedľa mňa, potešilo nové slovíčko a nadšene sa ho snažila opakovať. „My paciš, my paciš!“ Keďže ešte nemala ani tri roky, občasné pokĺznutie jazyka sme všetci veľkoryso tolerovali. Nie však bláznivé trieskanie lyžičky do stola. Chlácholivo som jej ju prekryla a druhou rukou zmietla omrvinky na zem. Vstala som zo stoličky a pobrala som sa do do kuchyne po tretiu sladkú nádielku. Nuž, keď paciš, tak paciš. Ani jedno z celej našej najmladšej perepúte nevykazovalo nijaké známky nových modrín, škriabancov, ani kopancov. A tak mi zostáva iba dúfať, že keď sa im niekedy za chrbtom ozve veta „Pani, pán, a čo je vás do toho?“, zareagujú ako správni zástancovia pravidiel fair-play hry, a nie ako svorka besných vlkov…