olitat

Vari už nikto nepochybuje o tom, nakoľko hlboko za ostatných 30 rokov klesla úroveň ponuky našich televíznych programov. Mladá generácia si trošku zaloví na internete, len aby si užila ozajstnú kultúru, tá najmladšia už vôbec netuší, čo taký dobrý film je. Akceptuje aj zamorenie častými reprízami, prerušovačkami reklamami, teleshopingovými pásmami a upútavkami na nadchádzajúcu prezentáciu, ktorá je zvyčajne aj všetko, čo budúci film či súťaž budú obsahovať. Kedysi som tie vynútené prestávky riešila dákou zmysluplnou činnosťou alebo prepnutím na iný kanál. No aj tomu je už koniec, pretože to vyzerá tak, akoby sa všetky televízie spriahli a reklamné bloky si časovo zosynchronizovali. Aj české so slovenskými. Podaktoré sa už ani neunúvajú s prekladmi…

Dávnejšie som bola zvyknutá po aktívne strávenom pracovnom dni trošku si zarelaxovať pri sledovaní televízie. Dnes už len konštatujem level ponúkaného programu. A mám tri škatuľky pre jeho zaradenie. Podľa neho úroveň filmov sa dá vytriediť celkom jednoducho. Existujú tie dobré až vynikajúce a tie zlé, až príšerné. A napokon aj takzvaná šedá zóna kinematografie. Majú síce dáke tie rušivé elementy, ale dajú sa odpozerať od začiatku do konca. Ja sa však chcem zamerať na tie najhoršie prešľapy, akých sa filmoví tvorcovia najčastejšie dopúšťajú. Ktoré to sú?

• Elegantné dámy sa večer neodličujú. Ako fungujú cez deň, tak si aj ľahnú do postele. Ak sa mi také čosi aj prihodilo / z lenivosti alebo nemohúcnosti/, nechcite vedieť, ako som ráno vyzerala. Ako niečo medzi nevydareným klaunom na strašenie detí, zombie a Babou Jagou.
• Rovnako nepochopiteľným faktom pre mňa je, ako sa dievčinka z najbiednejších pomerov, ktorá nemá ani na kúsok chleba, dokáže z večera do rána preinačiť na oslňujúcu bytosť, navlečenú do luxusnej róby príťažlivej nymfy. Dá sa to prirovnať len k častému vyvaleniu sa na posteľ v topánkach. Samozrejme, so snehobielymi podrážkami. Keby také niečo spravil môj partner, čakala by ho véééľmi dlhá tichá domácnosť. Skúste si bárs aj v celkom nových šľapkách urobiť čo i len tri kroky v bratislavských uliciach!
• Milujem krimi príbehy. Už však o čosi menej počínanie si niektorých ich protagonistov. Čoraz častejšie sa v nich totiž vyskytujú expertky – vyšetrovateľky, ktoré sa na miesto činu dostavia v desať až dvanásť centimetrových ihličkách a minisukniach, oproti dlhatánskym vlasom, ktoré si nielenže nezviažu do chochola, ale nimi vtipne oblizujú aj akože krvané škvrny. Za vydarené považujem aj púšťanie policajných sirén pri prechode cez vyľudnené /či skôr vy-autované/ nočné mesto alebo pri prejazde po dovtedy uzatvorenej súkromnej ceste. A idem sa uchichotať, keď si pri bráne zasahujúce jednotky navzájom ukazujú: Pst! Výbuchy nastražených pascí sú taktiež omračujúce. To by časovač nemohol aspoň raz byť nastavený na ešte hodinovú rezervu? Alebo aspoň piatich minút do jeho zneškodnenia? Fakt to musí byť v poslednej sekunde či v nultej?!
• Rýchlosť spracovania laboratórnych výsledkov pre posunutie deja som ako-tak ochotná akceptovať napriek tomu, že viem, aký veľký rozdiel je medzi najchudobnejšími americkými mestami a okresmi a tými najbohatšími. Niekde sa dajú rátať na hodiny, ale vo väčšine prípadov ide skôr o dlhé týždne, až mesiace.
• Tušíte, prečo sú protagonisti hlavného deja natoľko štíhli? Ja som odhalila ich tajomstvo! Pretože zásadne vstávajú od bohato prestretých stolov! Nenajedení. Obvykle kvôli urazenej cti s veľavravným pozdravom „Dobrú chuť prajem!“ To by som veru aj ja vyzerala ako prútik.
• Úplne milujem, keď dáka skupina ľudí húfne beží o život, pričom si všetci uvedomujú blížiace sa nebezpečenstvo, ako si popritom nájdu aj čas, aj dych na hromadné povzbudzovanie sa: „Bež, bež!“ Parrráda! No to nie je všetko. Najvtipnejšie je, ak sa dáma v ohrození usiluje letieť ako orlica a jej prenasledovateľ za ňou kráča rozvážnym, pomalým krokom, no napriek tomu sa odrazu ocitne priamo pred ňou. Huch! To by nedokázali ani preslávení mágovia Houdini či David Copperfield. Tiež nechápem zakopávania. Niekoľkokrát som zbiehala zo schodov priam kozmickou rýchlosťou, berúc ich aj po troch, no nikdy som si ani nezvrtla členok. Postaral sa o to adrenalín a podvedomý inštinkt.
• Najnovšie je veľmi moderné v najväčšom rozčúlení rozhadzovať veci v byte, až ho celý zdemolovať. Ba ani mobily nie sú voči takým záchvatom imúnne. Ja by som si také dačo nedovolila. Roky som zhŕňala celú databázu čísiel, aby som sa kamsi aj dovolala. Prepánajána, veď ja som šťastná, ak si spomeniem na to svoje!
• Z duše neznášam predstieraný smútok a suchý plač. Ak si niekto naozaj túži pozrieť, ako majú vyzerať, nech si vyhľadá skvelý film „Extremities“, v ktorom jednu z hlavných rolí stvárnila Farrah Fawcettová, azda aby neprajníkom dokázala, že je nielen prekrásna, ale aj nesmierne talentovaná. Vážení, takto vyzerá ozajstný plač! Ja by som do neho veru nešla bez zásoby vreckoviek…
• Som síce pravoverná ateistka, no už neraz ma zaskočila vedomosť hlavných postáv z oblasti biblických citátov. Väčšinou je až zarážajúca.
• A čo takto voľne pohodené mŕtvolky priamo na vašom prahu? Neviem ako vy, ale ja by som si ju zaručene všimla oveľa, oveľa skôr, než pán či pani domu. Mám totiž priestorové videnie…
• Bolo by ešte čo vytýkať na margo našej brakovej filmovej tvorby, ale rozhodla som sa prikročiť k tej povestnej čerešniške na torte. Poznám ročné detičky, ktoré sa ulepenými ručičkami naťahujú k rodičom, aby im ich očistili, pretože im ten diskomfort proste prekáža. Ja som k nim nikdy nepatrila. Keď som sa vrátila z ihriska domov, naša nebohá maminka ma rovno celú mohla hodiť do pračky. Ani dnes nie som žena do koča, ale skôr do voza. Nevadia mi umazané ruky. Veď sa umyjú! A lepšie než v elegantnej róbe sa cítim pri štiepaní dreva, odhadzovaní snehu alebo ukladaní uhlia do pivnice. Aj preto ma nesmierne rozčuľujú večne čisté zadky filmových hlavných postáv. Ak mňa čosi alebo ktosi akože romanticky oprie o kmeň stromu, celé moje pozadie skončí oblepené drobnými šupinkami jeho kôry a na hlave mám húštinu lístkov či čiehosi ešte horšieho. Posediačky na bale sena dopadnem ešte horšie. Nielenže ma celú dopichajú ostré steblá, ale obvykle sú aj výdatne zaprášené. A skúste sa len tak zo srandy usadiť na zelenej lúke! Iba sa po nej nešuchnite! To potvorstvo sa fakt mizerne perie. Niektoré škvrny sa ani nedajú odstrániť. Podobne dopadnete, ak si sadnete na schody, obrubník alebo schody. Nezáleží na tom, či máte na sebe bielu či čiernu. Vždy je vidieť váš špinavý zadok. Oprášiť sa nestačí. Verte mi, viem, o čom hovorím. Ako to potom tí filmári robia? Tie ich celebritné hviezdičky sa rovnako čisté romanticky usadia na ľubovoľný povrch a tuším ešte čistejšie aj vstávajú zo zeme. Hm, musím o tej záhade trošku porozmýšľať. Veď ja na to raz prídem!