olitat

Ľudia sú všelijakí. Podľa vzhľadu existujú vysokí, aj maličkí. Vychudnutí, aj guľatučkí. S hustou hrivou, aj holohlaví. S modrými, hnedými i sivými očami. S dlhým nosom, aj s drobnou gombičkou. Rovnaké odlišnosti sa dajú nájsť i v ľudských charakteroch. Máme dobrých, aj zlých. S rovnou, aj pokrivenou chrbticou. Priame povahy, aj pozabučníkov. Štedrých, aj žgrlošov. Veľkorysých, i malicherných. Empatických, aj ignorantov. Príjemných, aj agresívnych. Prvá skupina sa dá popísať a rozpoznať v okamihu. Naopak, tá druhá sa dešifruje ťažko a v niektorých prípadoch trvá aj roky, kým sa odhalia natoľko, aby ste ich dokázali správne prečítať. Občas ich dokonca neodhalíte nikdy.

Špeciálnu skupinu však tvoria takzvaní protivní ľudia, s ktorými má problémy väčšina z nás. A ja som sa rozhodla popísať jedného, na ktorého s odporom spomínam dodnes, lebo to bol naozaj výnimočný exemplár.

Pred niekoľkými rokmi som si čosi potrebovala vybaviť na úrade. Málokto to podstupuje rád, ale keď musíš, tak musíš. Treba uznať istý posun v kladnom smere, ale historická záťaž je prisilná. V tom konkrétnom prípade som dokonca na príslušnom mieste mala aj veľmi dobrú priateľku, ale keďže sama neznášam akúkoľvek formu protekcionalizmu, rozhodla som sa, že kvôli takej banalite ju nebudem zneužívať. A tak som našla tú správnu chodbu, tie správne dvere, podľa pokynov na nich som si odtrhla poradové číselko a poobzerala sa po dákom sitzungu. Pozdĺž oboch strán bolo dostatočné množstvo pestrofarebných umelohmotných kresielok, ktoré by zhltlo aj oveľa viac klientov, než bolo tých 10-12 prítomných. Na jedno som sa pohodlne usalašila, vytiahla som dáky bulvár, čo som si predvídavo vopred zakúpila a obrnila som sa trpezlivosťou.

Práve som sa rozhodovala, či si prečítam ešte jeden bezduchý ohováračský článoček, alebo v záujme zachovania si zdravého rozumu prejdem rovno na lúštenie krížovky, keď do chodby vošiel ON. Starostlivo upravený štyridsiatnik v parádnom obleku si to vojenským krokom štrádoval priamo k tým „mojim“ dverám. Na nagélovaných vlasoch neodmysliteľné slnečné imidžovky. Tie typy poznáme všetci. Alfa-samec ako vyšitý. Frajer. Macho. Absolútny suverén. Pán tvorstva. Kráľ džungle. Nás ostatných akoby vôbec nevzal na vedomie. A napriek vypísaným veľkým ceduľkám s jasnými pokynmi bez zaklopania vošiel do príslušnej miestnosti skôr, než sme sa stihli čo i len nadýchnuť, nieto ešte zaprotestovať. Málokedy sa miešam do práve prebiehajúceho deja, ale odrazu sa vo mne prebudila priam investigatívna zvedavosť na jeho pokračovanie. O dámy úradníčky som sa strachovala celkom zbytočne. Ako ten bezočivec do dverí vliezol, tak z nich po desiatich sekundách aj vypadol. Iba v trochu pozmenenej forme. V tvári zostal červenší ako práve upečený moriak. Aj uši mu horeli od toľkého poníženia, na aké asi nebol zvyknutý. Zjavne so svojou drzosťou neuspel. Ja som sa dokázala premôcť, aby som sa nerozosmiala nahlas, ale chalanisko sediace o tri kreslá ďalej muselo svoj rehot maskovať záchvatom kašľa. No to ešte zďaleka nebolo všetko z celého predstavenia, aké nám zadara ponúkal dotyčný komik!

Keďže sme my ostatní boli pre toho kreténa vzduch, s nepokrytým záujmom som ho sledovala. Rázoval pred nami hore-dolu a hlbokými nesúhlasnými vzdychmi vyjadroval svoju nespokojnosť. Teátro na entú. Napokon ho tá päťmintová nuda prestala baviť a odkiaľsi vytiahol neodmysliteľnú rekvizitu: mobil. Po rýchlej voľbe do neho začal hučať. Nie, nie kričať, ale doslova hučať. Mal síce jeden z tých najmodernejších typov, ale evidentne ho nikto nepoučil, ako s ním má narábať. Že do tej citlivej mašinky nemusí ziapať akoby sa dohováral aj bez mobilu s kýmsi až kdesi v Austrálii. Už si nespomínam, o čom bol ten dialóg /a pravdupovediac som ho ani moc nevnímala/, skôr ma upútal tón jeho hlasu. Sladučký ako med. Takto sa veru s manželkou zhovára máloktorý muž. Už vôbec nie pred desiatou dopoludnia! Vyzeralo to na jasnú bokovku, čo sa prejavilo hneď po dvoch-troch vetách pri jej oslovení: „Lízatko moje sladké, presladké…“

A mala som dosť. Čo sa odohráva medzi dvomi či viacerými dospelákmi, je len a len ich vec a nikoho ďalšieho do ich sexuálnych intímností nič nie je. Ani mne by nebolo, keby ma do nich ten hňup nasilu nevtiahol. Mňa a desiatich ďalších. Správny gentleman sa svojimi víťazstvami nemá čo chváliť! A ešte takto na verejnosti, dokonca aj s ozvenou. Nie som prudérna, ale fakt sa mi z neho obracal žalúdok od hnusu, najmä keď to svoje „ty moje sladučké lízatko“ zopakoval najmenej pätnásťkrát. Keby aspoň použil spisovné výrazivo! Fakt ma z neho boleli uši… Po desaťminútovom dohadovaní sa s tou svojou cukrovinkou jej oznámil, že na toto ON veru nemá nervy a o pol hoďky je u nej a – konečne mi zmizol z obrazu, aj zvuku. Na chodbe zavládlo spásonosné ticho. Chalanisko sa rozosmialo tak, až ho skrúcalo. Pridala som sa k nemu a štyrom ďalším srandistom…

Ak by som si ešte niekedy v živote hľadala nového partnera a bol by si to práve ty, vážený čitateľ, dôrazne ťa žiadam, aby si si vopred dobre premyslel, ako ma budeš oslovovať. Môže to byť krstné meno, zlatko, srdiečko, ba znesiem aj láska moja či stará bosorka. Len mi nikdy, Nikdy, NIKDY nepovedz „lízatko moje“. To by bol definitívny koniec nášho vzťahu. A myslím to smrteľne vážne!