olitat

Ani neviem, kde mám začať. Udalosti sa okolo mňa rútia jedna po druhej priam rýchlosťou svetla. Takže poďme po poriadku. Od jednej zo starších správ a v mojich očiach aj najmenej podstatných, i keď sa o nej písalo viac než 14 dní. Prečo? Lebo sme na Slovensku, vážení, a nie v Hollywoode, kde jedna pikantná informácia chytro prekryje tie predchádzajúce!

Vždy som mala rada maškarné šašoviny, obvykle usporadúvané na záver rozličných školských výletov – najčastejšie lyžiarskych zájazdov. Zvyčajne som sa preobliekla za biele strašidlo, mátohu, bezcieľne sa potulujúcu po hradných chodbách. Na cesty sa neodporúčalo strkať do batohov nadmernú záťaž. Každý si pobral iba to najdôležitejšie, najpotrebnejšie a najskladnejšie, čo nám naši inštruktori odporučili. Preto nikto zo spolužiakov, dokonca ani tí, ktorí by si to z finančných dôvodov mohli dovoliť, sa neuchyľovali k pôžičkám celých kostýmov z rôznych špecializovaných butikov. Aspoň sa v nás prebúdzala zdravá tvorivosť a fantázia. Moja príšera napríklad pozostávala z bielych plachiet, omotaných okolo celého tela s poletujúcimi koncami, ktoré ste našli v každej izbe našej dočasnej ubytovne a dlžiznej reťaze, hrôzostrašne štrngajúcej pri každom mojom plazivom kroku. Rozsvietená sviečka bola len povinnou dekoráciou. Neuveríte, ale raz som s touto jednoduchou maškarádou vyhrala aj prvú cenu. Vrecko plné veľkých čokoládových zlatiek.

Ako sa vymódili ostatní kamoši? Takisto použili vlastné zdroje. Najčastejšími boli krivkajúce zhrbené čarodejnice. Dlhé nosiská sa ľahko dali vymodelovať z plastelíny. Opasky sa rovnako pozháňali na počkanie. Za ne sa postrkali pestrofarebné uteráky, osušky a šatky, aby vytvorili hustú šišatú sukňu. Prihrbený postoj s neodmysliteľnou paličkou, na hlavu obmotanú utierku s povinným uzlom nad čelom a neidentifikovateľný počet ozaj škaredých bradavíc. Zopár začiernených zubov, topánky o niekoľko čísel väčších a zásadne obutých naopak a – voilá! – bosorka bola na svete. Ďalšou populárnou variantou bolo prezlečenie sa chlapcov za ženy. Iba s chôdzou v kde-kade požičaných dámskych lodičkách nastávali problémy, ale nasmiali sme sa neúrekom. A môžete si byť istí, že to nikomu z nich neostalo. Nikto neutrpel žiadnu psychickú traumu, ani sme sa vzájomne neupodozrievali z dákeho transvestizmu! /Úprimne – v tých rokoch sme ani len netušili, že čosi také vôbec existuje. Hja, časy nevinnej naivity!/

Obdobne ako my pred niekoľkými desiatkami rokov postupovali aj študenti z gymnázia na Bílikovej ulici v bratislavskej Dúbravke. Siahli do domácich zdrojov a vymódili sa ako kto vedel. Samozrejme, v súlade s dnešnou dobou. Skopírovali len to, čo okolo seba denno-denne vidia. O čom počúvajú doma, čo zazrú na ulici alebo v prostriedkoch mestskej hromadnej dopravy či v počítačových hrách. Strašidlá, bosorky, bezdomovci, krivkajúci starčekovia i hrdinovia z komiksov s mimoriadnymi schopnosťami, sem-tam dajaká tá princezná sa len tak hmýrili v triedach a na chodbách danej školy. A na záver sa všetci hromadne na pamiatku pofotili. Jasnéže tie obrázky vzápätí zavesili na internet. Žiaľ, nejaký recesista použil aj grafiku pána Fica. Keď som si spätne prezerala ten inkriminujúci dôkaz, schuti som sa zasmiala. Naozaj ma veľmi pobavil. Ale v tomto okamihu zasiahlo do deja to protivné slovko: LENŽE. Lenže tých fotiek si všimol aj ktosi iný. Novinár, ktorý sa možno nudil, možno už dávno zabudol, aké to je byť mladý a bláznivý. Poznám kopu dospelákov, ktorí vedome alebo podvedome potlačili spomienky na väčšinu strešteností, čo kedysi v tínedžerskom veku navystrájali. Takých s obľubou podpichnem a so škodoradosťou im ich pripomeniem. Kolektívna pamäť je pekná potvora a nikto z nás pred ňou neujde. Je veľmi smutné, ak podaktorí až zúrivo zapierajú svoju vlastnú minulosť. Veselé časy, keď naším najväčším problémom boli divoké výčiny, neskutočne rozbúrené hormóny, vyrážky, prvé lásky, zvady s rodičmi, časy, keď svet patril iba nám a nazdávali sme sa, že sme najmúdrejší v celom vesmíre. Väčšina z nás z tých snov vyrástla, ale nezabudla. Avšak žurnalista, ktorý sa začal plano ňúrať v tej detinskej maškaráde, očividne áno. Ale ak sa nazdával, že svojimi príspevkami rozpúta medzigeneračný konflikt, tvrdo narazil…

Treťou stranou klíčiacej aféry sa stala Jednota dôchodcov na Slovensku. „Akosi“ sa prihodilo, že na stole jej pána predsedu pristáli aj fotky, aj články zaoberajúce sa nevinnou mládežníckou zábavkou. On sám by nad ňou azda iba mávol rukou, ale na nátlak mnohých členov sa napokon rozhodol zasiahnuť a zaprotestovať na danej škole. Nato boli zástupcovia Jednoty pozvaní na návštevu. Nebola som pri tom, neviem, o čom si omladina so starejšími pokecala. No výsledok ma potešil. Dôchodcovia vyšli na ulicu s pestrofarebnými kyticami kvetov a úprimnými širokými úsmevmi. Pán Kotian vzápätí vydal vyhlásenie, že šlo len o nedorozumenie, v nijakom prípade nie o zlomyseľný výsmech penzistov. Na záver ešte spokojne zamával študentom a tým definitívne vyrazil zbraň z rúk každému prítomnému novinárovi s negatívnym úmyslom umelo rozbúriť žlč znepriateleným táborom občanov spoločnosti. A bolo po afére!

Mňa na celom incidente zaujali dve skutočnosti. Študentov bez pardónu omilostím. Tí sa len zabávali bez ohľadu na domyslenie možných následkov. Ale kto v ich veku by sa zaoberal dákymi politickými dohrami? Kvôli niekoľkým maskám? No to vari nie! Naozaj interesantným faktom bolo, ako chytro a uvážlivo sa danej témy chopili podaktorí žurnalisti a držali sa jej zubami-nechtami aj dva týždne. Rovnako protivné je mi ich zhromaždenie pred školou v deň návštevy školy zástupcami Jednoty. Tí sa zachovali skutočne férovo. Pozhovárali sa s mládežou a pochopili, že sa pomýlili, dali neprimerane vyhecovať. No nepodľahli…

Tak tomuto sa vraví „bulvár na slovenský spôsob“. Alebo: bublina, ktorá praskla pri prvom vánku. Nezmyselná búrka v lyžici vody. Iba dúfam, že sa takáto banalita nebude viac opakovať! A ja si kladiem základnú otázku: kto mal záujem na tom, aby umelo rozbúril vášne neexistujúcej medzigeneračnej nenávisti?