olitat

V svojom poslednom skromnom článočku som si trúfalo namýšľala, že som svoj postoj k neexistujúcemu „vyhrotenému“ medzigeneračnému konfliktu, ktorý roznecujú len isté skupiny zlostných ľudí vytvárajúcich dojem jeho pretrvávania, jasne pomenovala a tým sfúkla zo stola. Mýlila som sa. Podľa niekoľkých príspevkov do debaty dokonca veľmi. Preto som sa rozhodla k danej problematike vrátiť. Mnohokrát som sa už zastala rôznych minoritných skupín našej spoločnosti, tak prečo nie aj našich detí či vnúčat?

Ten prirodzený antagonizmus tu je už od pradávna. Existujú o ňom záznamy vari od predrímskych čias. Dôvody boli na to rôzne. Podvedomá vzbura mládeže proti autoritám ich rodičov, nesúlad so stávajúcim poriadkom, či už politickým, náboženským alebo dedičným a mnohými ďalšími. Dospievajúce ratolesti proste majú prirodzenú túžbu opanovať svoj kúsok vesmíru a zaujať miesto, ktoré im právom patrí. Niekedy. Niekde. V budúcnosti. A to svoje právo si neraz uzurpovali aj násilím. Dnes už sa podobné praktiky používajú len celkom výnimočne. Našťastie!

Ktosi veľmi múdry raz povedal: „Všetko tu už bolo.“ Tak prečo sa konečne nepoučíme zo svojej vlastnej histórie? Ja sama nepatrím ani medzi bláznivú mládež, ani k najstarším občanom. Ale už dávnejšie som pochopila, že čas vhupnúť do urny sa aj mne neúprosne blíži. Tak potom načo ho márniť vyfabulovanými konšpiráciami o nenávisti medzi odchádzajúcou a nastupujúcou generáciou? Iba totálny tupec si môže fandiť, že jemu sa tá generačná výmena vyhne. Ale kedy mu dopne, že raz sa ocitne tam, kde sú jeho rodičia a prarodičia dnes? Možno zajtra a možno nikdy. Ručím mu iba jedným faktom: preletí to rýchlosťou blesku a – bude po srande. Spomenie si potom na časy svojej mladíckej revolty a bezohľadnosti?

Moje skúsenosti s oveľa skôr narodenými sú výhradne pozitívne. Nech si kto chce myslí, čo sa mu žiada. Striktne na tom trvám. A svoj postoj nezmením, ani keby ste ma naťahovali na škripec. V rodine nijaký generačný problém nemáme. Ak sa poškriepime, tak to prebehne úplne rovnako ako s rovesníkom. Búrlivo, ale k veci. Netlačím na pílu, neuplatňujem autoritu z pozície veku. Rady dávam len tie vyžiadané. Ak narazím na odpor, ustúpim. No najpodstatnejším faktom je, že POČÚVAM. Názory, aj argumenty. Nemusia sa za každú cenu zhodovať. Občas celkom stačí dať im priestor. A v cudzom prostredí? Tam to prebieha veľmi podobne. Uvediem len zopár príkladov.

Istý čas som mala veľmi vážny problém s chrbticou. Sama pre seba som si ju ľudovo pomenovala: zodratá. I priškripla mi nervík. I jedna noha mi proste odišla. Totálne znefunkčnela. Polikliniku mám takmer pod nosom a keďže som zvyknutá spoliehať sa v prvom rade sama na seba, vybrala som sa na neurológiu. Malo to však drobný háčik. Naša pani odborná sídli na prvom poschodí, kam vedie nekonečné množstvo schodov. Bez výťahu. Som rodený špekulant, tak som si osvojila svojský štýl lezenia do kopca. Zdravá stupaj nahor, rukami som sa dotiahla a mŕtvu končatinu pritiahla k tej prvej. Šlo to pomaly, ale úspešne. Neuveríte, no počas môjho statočného výstupu sa ani raz nestalo, aby ma neoslovil dáky ten zdravší mládežník, či mi nemá pomôcť. Prisámvačku, ani jeden, jediný raz!

Inokedy som sa snažila vystúpiť z autobusu. Ako dáka trubka som sa však po polhodine sedenia trošku pozabudla a vyskočila som na chodník ako srnka. Jasnéže na kaliku nožičku. Zaraz som bola na kolenách. Stalo sa to na študentskej zastávke. V okamihu sa ku mne natiahlo aj pätoro mladých silných paží a doslova som vyletela do vzduchu z toho, ako sa všetky snažili znovu ma dostať do zvislej polohy. Nedávno som rovnako z nepozornosti zakopla o celkom nezmyselný bočný výčnelok. A znovu nasledovalo blízke stretnutie s matičkou zemou. A opäť sa v mojom okolí vyskytovali dvaja mladíci, ktorí sa o mňa a moje zdravie starali azda viac než o vlastné. Na záver uvediem ešte jeden príklad za všetky. Odkedy existujú donáškové služby, nákupy si dávame posielať priamo do bytu. No občas sa prihodí, že po ceste odniekiaľ niekam uvidím dačo príťažlivé alebo potrebné. Výhradne ľahučké, i keď na pohľad objemné. A už sa budem opakovať: ani jeden, jediný raz sa nestalo, aby sa mi počas kratučkej cesty dáky tínedžer slušne neprihovoril a nespýtal sa, či mi netreba pomôcť…

Takže mne – MNE! – tu chce niekto nahovoriť, že nám pod nosom vyrastá ignorantská, surová a bezohľadná generácia? Zabudni! Nikto ma o tom nepresvedčí, nech by sa akokoľvek snažil. Naše deti sú presne také isté, ako sme boli my v ich veku. Občas trochu pojašené, občas bláznivé či domotané, občas lenivé, drzé aj papuľnaté, ale v nijakom prípade nie zlé. Dofrasa, veď sme ich vychovali my! Na svoj obraz. A raz budú tam, kde my teraz. Nedajme sa znechutiť zlomyseľnými podsúvačmi toho chytľavého moru pekelných ambícií. Medzigeneračný konflikt vo veľkom? Pche! Nedajte sa vysmiať! Stačí sa len trošku poobzerať a pozorovať cvrkot. Ja mám jasno. A vy?