olitat

Iba niektorí z našich rodičov tým svojim ešte onikali. Ja som takú fajnovosť už nemala tú česť zažiť, najviac ak v prastarých filmoch pre pamätníkov. Spomínam si, že ako malé dieťa som postarších susedov úctivo zdravila „bozkávam“, no aj to chytro zakapalo a prešlo sa na bežný „dobrý deň“. Slovenčina je bohatý a rýchlo sa vyvíjajúci jazyk, preto mi nie je celkom jasné, ako je možné, že sa podaktoré tvary ustavične držia v aktívnej fáze. Ak naši odborníci sú schopní presadzovať výrazy ako „lezúň“ či takmer nevysloviteľnú „posilňovňu“, prečo sa s plným nasadením nepustia aj do zrušenia neexistujúceho oslovujúceho 5. pádu? Šestka a sedmička by poskočili nahor a bolo by po probléme. Dočasne by síce z toho mohla vzniknúť drobná kucapaca, ale som presvedčená o tom, že naši mladí by to hravo zvládli. Čo tomu bráni? Dáke historické záťaže? Likvidácia písmenok y alebo i by bola istotne komplikovanejšia.

Keď som začínala s blogmi, zopárkrát som sa musela rozhodnúť ohľadne ich formy. A pretože som v podstate prízemný veselý typ, napokon zvíťazilo jednoduché tykanie. Všetkým a všade. Som na to zvyknutá. Už v svojom prvom trvalom zamestnaní ma moji kolegovia naučili, že vzájomná úcta sa nemusí prejaviť komplikovaným formalizmom. Zbytočne sa stráca čas. Postupne si so mnou potykala väčšina kolegov a nezáležalo na tom, či mali o päť či dvadsať rokov viac. Dôvodom mohlo byť aj to, že pochádzali z banského prostredia. A tam, ako všetci vedia, veľakrát ide doslova o život. Kým by ste sa v krízovej situácii vykoktali umeleckou formou typu: „Veľavážený pán Jožko Mrkvička, buďte taký láskavý a hnevuprázdny a pridajte do kroku, pretože nám hrozí zával“, radšej zrevete kratučké „Bež!“. Myslím, že vám to odpustí, keď pochopí, že to cupkanie odštiepkov skaly bubnujúcim vám na chrbte alebo hlasitý praskot oceľových výstuží bortiacich sa mnohokrát pod ťarchou niekoľko sto metrov hrubého nadložia sú iba varovania pred katastrofou. Vtedy je najlepšie vziať nohy na plecia a fujazdiť do bezpečného úkrytu. Zažila som – viem, o čom vravím.

A tak zvíťazilo tykanie. Na počudovanie sa moja voľba uchytila. V priebehu niekoľkých stoviek blogov sa mi len raz stalo, že ma istá kolegyňa blogerka ostro napomenula, že som nezdravo trúfalá. Pritom o nič nešlo. Napísala mi stručný komentár k môjmu skromnému článočku a ja som jej slušne odpovedala ešte stručnejšie. Žiaľ, s použitím priateľského tykania. A už bol oheň na streche. Nechcem vás unavovať, ale jej príhovor začínal nejakým tým: ako si to dovoľujem, že ona si to vyprosí a vraj že my dve sme spolu nikdy husi nepásli a tak ďalej, a tak ďalej… Naložila mi neúrekom.

Viac som sa jej neozvala. Naozaj sme spolu pravdepodobne husi nepásli. Nemám rada snobov, ani ľudí, ktorí z komára robia somára. Nech si šťastne žijú v tej svojej bubline a mne dajú pokoj. Len sa obávam, že keď sa ocitnú v ohrození života, zároveň budú aj na konci bojujúcich o dúšok kyslíka. Ktovie, či aj potom nebudú vyčkávať na to formálne vyzvanie, alebo im bude stačiť stručné a jasné: „Bež!“