olitat

So správou, že možno začala ďalšia vojna, k nám niekedy pred štvrtou ráno dobehla teta, tatkova sestra. Netuším, ako sa k nám dostala, ale teta bola odjakživa vynaliezavá osoba. Nemala to síce ďaleko, no v ceste mala mnoho strategických bodov, ktoré už boli plne obsadené ťažkou vojenskou technikou. A navyše – musela prekľučkovať aj krížom cez Šancovú ulicu s priamym ťahom na Bratislavský hrad a naplno obkľúčenú Hlavnú železničnú stanicu. Na tichulinké zaklopkanie a neodbytný škrabot sme sa na počudovanie zobudili všetci. Čosi zlé už dlhšie viselo vo vzduchu a v to ráno na nás dopadlo ako sekera. Aj obvykle pokojná teta bola viditeľne otrasená – namiesto elegantnej dámy sa k nám vrútila strapatá osoba v nočnej košeli, papučiach a ujovom, tri razy opásanom plášti… Z dnešného pohľadu sa jej rozrušeniu vôbec nečudujem. Ani svojim rodičom. Všetci traja zažili dlhé roky Druhej svetovej, preto si veľmi dobre uvedomovali, čo to môže znamenať. A podľa toho aj následne konali…

Teta sa rozlúčila s tým, že ide varovať aj iných, v našej blízkosti rozosiatych príbuzných a známych, a naši rodičia sa pustili do práce. Takmer bez slov. Ako dobre naolejovaný výkonný stroj. Ešte než sa rozbrieždilo, tatko vypratal a upratal najbezpečnejšiu suterénnu pivnicu. Akonáhle s tým skončil, vysadol na spoľahlivý moped a vydal sa do ulíc mesta obhliadnuť situáciu. Keďže už nepatril medzi ročníky, ktoré by mohli byť primárne zasiahnuté mobilizáciou, pobral sa zaopatriť rodinu. Maminka zatiaľ nachystala čo najviac voľného miesta na policiach špajze. Nás zahnala do zadných izieb, aby sme jej nezavadzali s dôrazným varovaním nevystrčiť z nich nos. O dve hodiny tatko priviezol toľko proviantu, koľko len tá jeho dvojkolka naraz odviezla. Na pol úst utrúsil: „Zatiaľ to je dobré…“, vyložil náklad a vrhol sa do druhého kola plného nasadenia. Maminka zas ukladala. Okrem plnej bandasky benzínu, ktorá skončila v pivnici, išlo výhradne o základné potraviny – chlieb, múky, cukor, soľ, cestoviny, kávu, čaje, slaninu, kopcovito navŕšené kartóny vajec, mydlo… Na chlp presne vedeli, čo je nevyhnutné zadovážiť, ak má rodina ako naša v zdraví prežiť…

Po miernom upokojení situácie boli v nasledujúcich dňoch zaúkolované aj ratolesti, keďže práve prebiehali hlavné letné prázdniny. S prísnymi inštrukciami sme sa rozpŕchli do najbližších obchodov. Mojou „prácou“ bolo zadovážiť viac kávy. Jednak nešlo o ťažký nákup, a do vybratého obchodu som nemusela križovať cestu. Až vtedy som začala mierne chápať situáciu – keď som zbadala, aký dlžizný rad potenciálnych kupujúcich sa vinie okolo celého bloku. Väčšinou žien, ale aj mužov a detí. A kde boli deti, tam som mala o zábavu postarané… Čakanie mi ubiehalo rýchlo. Už som sa takmer ocitla pred vchodom do predajne, keď sa spoza rohu ozval čudný rachot. V dave to zašumelo, rad sa rozvlnil. Skupinky ľudí sa tlačili do okolitých výklenkov vstupných brán. Kto bol najbližšie, vbehol do obchodu. Všetky deti dákym zázrakom zmizli. Aj mňa uchopila nejaká pevná ruka a strčila ma za široký ženský chrbát. Druhá pani sa natisla k nej, aby z mojej maličkosti nevytŕčal ani vlások. Až vtedy som pochopila, že všetky deti boli chránené rovnako. Živými ľudskými štítmi… No hoci obranná bariéra bola takmer dokonalá, zboku som predsa len našla škáročku na pozorovanie. Kto to videl iba na obrazovke, ten môj zážitok nikdy nepochopí. Pocit bezprostredného ohrozenia pomaly sa blížiacim obrovským pásovým vozidlom s dlhou rúrou vpredu a dákym guľometom /či čo to bolo/ vzadu, mieriacim priamo na nás. Akoby si vyberal, do koho to napáli. Pamäť je selektívna, ale na ten pohľad a súbežné emócie nikdy v živote nezabudnem! V tej chvíli akoby sa zastavil čas, celá štvrť prestala aj dýchať. A ako na potvoru sa presne v tom istom okamihu z blízkej Šancovej ozvala nezameniteľná kakofónia streľby. Tak málo stačilo, aby tomu „nášmu“ vojačikovi rupli nervy, pošmykol by sa mu prst a vykosil by celú Železničiarsku ulicu… Našťastie, nestalo sa tak. Okupant, hocako mladý, správne zhodnotil situáciu a nezaradil nás medzi potenciálnu hrozbu. Slimačím tempom, otočka za otočkou, zabočil za roh… Domov som sa vrátila s nakázaným druhom i množstvom nákupu, hoci v tom čase už boli stanovené prídelové limity. A dodnes banujem, že som prítomným dostatočne nepoďakovala za svoju ochranu, pretože by som ich nevedela identifikovať. Pamätám si iba vzory na ich letných šatovkách….

Druhý incident, ktorý ma občas ešte aj dnes máta v snoch, sa odohral zopár dní po tom prvom. To sme sa už mohli pohybovať v našej tichej štvrti, hoci aj len po presne vymedzené hranice. A to bolo z jednej strany naše milované detské ihrisko. Ako zvyčajne, od rána do večera preplnené deťmi. Od najmladších na stráženie, až po adolescentov vo veku mojich starších súrodencov. Tentokrát prišla hrozba zhora. Gigantický bojový vrtuľník sa na nás zniesol z neba na takú riskantnú vzdialenosť, že som do detailu rozoznala aj črty tváre zadného guľometčíka. Dodnes si ich viem sprítomniť… Nechápem, o čo mu išlo. Alebo sa len chcel trošku pozabávať? Pohľadom na v hrôze a panike utekajúce desiatky malých detí? Potenciálnu paľbu totiž sprevádzal taký ohlušujúci rachot, že aj dozorujúci dospelí mali čo robiť, aby bezhlavo neutekali do bezpečia. A to sme aj všetci urobili. Schmatli najbližšieho cumlíkovca a ozlomkrky s nimi leteli pod blízke stromy. Keď sme zahnali najhorší hysterický plač svojich najmenších zverencov, konečne nastal čas obzrieť sa na oneskorencov. A zazreli sme, ako sa Janka beznádejne mocuje s malým Riškom. Toho skrúcal taký divoký kŕč, že si s ním sama nevládala poradiť. Malý od hrôzy reval s toľkou intenzitou, že ho bolo počuť aj cez neprestajne krúžiacu helikoptéru. Súčasne sa obomi malými ručičkami a zmraštenou tváričkou intuitívne pokúšal zavŕtať do kyprého piesku. Bol to desivý pohľad. A hoci sme k nim priskočili aj štyria naraz, mali sme veru čo robiť, kým sme ho nedopravili do bezpečného náručia jeho maminky a blaženého ticha ich domácnosti…

Kto nezažil, nepochopí. To nebola ani filmová fikcia, ani počítačová hra na vojačikov. A kto zažil? Nikdy nezabudne a musí sa zo všetkých síl snažiť, aby sa to už viac nezopakovalo…