olitat

Pán Lasica vraj kedysi povedal: „Na celom svete sa muži obzerajú za peknými ženami. Iba v Bratislave nie. Pretože hneď ide oproti ďalšia.“ A ja som sa stretla s najkrajšou ženou vôbec. A nielen stretla. Niekoľko rokov sme pracovali na jednej smene. Bok po boku. Skutočne bola mimoriadne krásna – ani jedna Miss world či Miss Slovensko,ani jedna modelka či herečka jej nesiahali ani po päty. Mala priemernú výšku, zodpovedajúcu kiláž správne rozloženú na správnych miestach, snehobielu pokožku. Pôvodne čierne vlasy pod pás si farbila na rovnakú čiernu, pretože dedične začala predčasne šedivieť a v priebehu rokov bolo praktickejšie vlasy farbiť ako vyhľadávať sivé pramienky a následne ich vytrhávať. Málokto však ten hustý vodopád mal možnosť vidieť rozpustený: zvykla ho nosiť zamotaný do rôznych šišatých uzlov. Proste – od krku nadol na Slovensku nič výnimočné na dvadsaťpäťročnej mladej žene. Volala sa Gabriela a bola to čistokrvná Rómka.

Ako sa dá opísať dokonale krásna tvár? Nedá. Mňa upútala od prvého momentu, čo som ju zazrela. Jemnučkým rysom dominovali dve natoľko tmavohnedé veľké oči, až pôsobili dojmom hlbokej čiernoty, korunovanej dlhými, rovnako čiernymi mihalnicami a starostlivo vytvarovaným obočím. Sýte pery si Gábinka rovnako nepotrebovala prifarbovať. Najsympatickejšie mi na nej pripadalo jej vlastné hodnotenie, v ktorom síce pripúšťala, že to „nie je najhoršie“, ale nikdy si na svojom výzore extra nezakladala. Ja som sa na ňu nedokázala vynadívať. Keby som nemala kopu aj inej roboty, celé hodiny by som ju dokázala sledovať a ani po rokoch mi nezovšednela. Ako dáky oživený vzácny obraz…

Čo mi však vôbec nepripadalo sympatické bol fakt, že tá moja nádherná kolegyňa odmietala priznať svoj rodový pôvod. Dokonca ani potom, čo sme sa už dobre poznali, takže poznala aj môj neochvejne vyhranený kladný postoj k etnickým menšinám. Ba ani potom, čo som sa postupne zoznámila s jej manželom, dcérkou, obomi rodičmi i súrodencami, dokonca aj prarodičmi. Všetci bez rozdielu sa nespochybniteľne vyznačovali typickými rómskymi znakmi – tmavšou pokožkou a výrazne hrubšími rysmi. Pri jednej mojej nevinnej poznámke sa natoľko vehementne ohradila voči úplne zrejmej skutočnosti, až som rýchlo prekorčuľovala na inú tému, aby som ju viac nedráždila. Iba mi nešlo do hlavy, prečo to robí. Napokon som usúdila, že sa za svoj pôvod hanbí – dokonca aj predo mnou. A ja som sa hanbila zase za jej postoj. Ako môže niekto zaprieť vlastnú krv, svoje bytostné korene? Najmä keď išlo o celkom prirodzene asimilovanú rodinu, žijúcu bežným spôsobom života majoritnej spoločnosti, ktorej všetci príslušníci statočne pracovali, nikdy /okrem dákych tých péeniek alebo óčeeriek/ nevynechajúc ani jednu smenu, obývajúcich typické petržalské panelákové domácnosti? Ani jeden z dospelých nikdy nepoberal ani sociálne dávky, ani dávky v nezamestnanosti. Každý z nich mal alebo výučný list, alebo maturitu. Červík pochybností sa mi usadil v mozgu, no záhada sa vyjasnila až po niekoľkých mesiacoch…

Ak sa dalo, manžel rovno z práce zo škôlky vyzdvihol ich dcérku, po ceste aj Gábinku a doviezol ju do roboty, na nočnú smenu, aby aspoň chvíľku strávili všetci spolu. Kým si ona prevzala kasu, on nakúpil a vypočul si posledné domácke inštrukcie. Malá Janka bola rozkošná ako všetky malé deti. Nádherná po mamine, snedá po ocinovi. Poočku sme ju všetci sledovali, ako veselo hopká pred predajným pultom – v náručí tuho zvierajúc tohotýždňový obľúbený hit: veľkého plyšového pelikána. Gábinka nikdy nemala problém zájsť aj do second-handov čo-to si dokúpiť pre seba, ale na malej nikdy nešetrila. Od hlavy po päty ju zásadne obliekala len do značkového ošatenia, s mierne previnilým odôvodnením: „Veď máme iba ju, tak prečo by som na nej mala šetriť?“

Ten naskrze zbytočný incident vidím pred sebou rovnako jasne, akoby sa odohral iba včera. Statná päťdesiatnička, ktorá práve ukončila nákup, namiesto toho, aby sa zvrtla a pokojne vyšla z predajne, chrbtom zacúvala dva kroky vzad. Samozrejme, vošla do dráhy šťastne tancujúcej malej Janky. No hoci sa o seba iba letmo ošuchli, zákazníčka sa na ňu zúrivo osopila: „A urobte si tu poriadok! Čo to tu stvára to špinavé cigánča?!“ Na polsekundy nám ten nenávistný výpad vyrazil dych. Iba Gábinkin manžel si zachoval pokoj a rozvahu. Okamžite sa načiahol za malou a pritiahol ju k sebe. Našťastie, ona vôbec nevnímala, čo sa pri nej práve stalo. Na rozdiel od nás. Už-už som sa chystala zasiahnuť, keď ma predbehla Gábinka. Konečne sa v pravej chvíli zobudil jej vrodený divoký temperament. Zatiaľ čo jej manžel z celej sily zatínal čeľuste, ona si veru nedávala servítku pred ústa. Nie, nepoužila ani jedno vulgárne slovo, ale do na pohľad „kultivovanej dámy“ naládovala, čo sa len do nej zmestilo. Ak sa nevie slušne správať, nech sa neunúva medzi ľudí… Ako sa môže takto nehorázne vyjadrovať na adresu malého nevinného dieťaťa, ktoré koniec-koncov vôbec nič zlé neurobilo? A – aby si najprv saponátom vymyla ústa, než z nich vypustí čosi natoľko nehorázne! A počula už o etnickej neznášanlivosti? Ak nie, nech sa vráti do školy a nanovo sa podučí o tom, k akým tragickým koncom nás môže priviesť rasová diskriminácia menšín… Zarazene sme počúvali tie oprávnene rozhorčené tirády, až kým ohúrená zákazníčka nevyužila Gabkin nádych a s nepresvedčivým vyhlásením „No sem už teda viackrát nakúpiť neprídem!“ nevyrazila na ulicu… /Klamala. O niekoľko dní bola u nás znovu, akoby sa nechumelilo. A my sme ju ako pravé profesionálky bez zbytočných komentárov obslúžili./

Hneď ráno sme preventívne dopodrobna popísali priebeh celého konfliktu majiteľke predajne. Ako zvyčajne – nesklamala. Jej komentár? „Nabudúce tú rasistickú sviňu rovno vyšmarte! O také tu veru nestojíme!“

Až vtedy som pochopila, prečo si Gábinka osvojila ten chameleónsky postoj. Nie, nehanbila sa za „svojich“, ale zjednodušovala život im, aj sebe. Ako jediná Snehulienka v rodine sa snažila nad ostatnými rozprestrieť akýsi ochranný dáždnik, ktorým aspoň občas zmierňovala výpady proti ich komunite. Či už v MHD, na pošte, v parkoch, ba dokonca aj na detských ihriskách. A natoľko sa so svojou rolou stotožnila, že už mala problém z nej vybočiť. Intuitívne pochopila, že väčšiu váhu budú jej slová mať, ak ju okolie bude považovať za príslušníčku marginálnej spoločnosti. A ja som jej so smútkom v duši musela dať za pravdu. Hlavne po tom, čo mi porozprávala len zopár príhod, ktoré zažila. Z niektorých až mrazilo. Neprešiel týždeň, aby piatim-šiestim podobným nevraživým útokom nemusela čeliť iba ona sama len preto, že jej dcérka mala o odtieň tmavšiu pleť. Keby nebola ženou, istotne by došlo aj na fyzické potýčky. A odrazu som sa hanbila ja za tých „svojich“. Dožijem sa niekedy čias, keď tá nezmyselná intolerancia konečne vykape? Dúfam…