olitat

Jednu dobrú a jednu zlú. Tradične začnem tou druhou. Tak je väčšia pravdepodobnosť, že po prípadnom šľaktrafe vás ešte dokáže priviesť späť do života tá pozitívna, radostná novina. Naopak to už nefunguje. Prvá správa by vás síce potešila, ale následne vás dorazí tá negatívna. A nazad cesta nemožná…

Už roky počúvam, že stavba kedysi predpokladanej nemocnice Rázsochy je nekonečným projektom storočia. Odstrašujúcim príkladom toho, ako sa to nemá robiť. Ale ja poznám ešte jeden podobný a mám ho prakticky pod nosom, kúsok od nášho domu. Jeho oficiálna adresa: Podchod pri obchodnom dome Saratov, Bratislava – Dúbravka. Uvediem len jeho stručnú anamnézu. V roku 2016 bola úradmi odklepnutá jeho prestavba na bezbariérový prechod. K trom zastávkam mestskej dopravy a centra nahustených prevádzok. Predpokladaný čas trvania rekonštrukcie: 3 mesiace. I začalo sa kopať a upravovať. Zvolený spôsob dopravy: moderné výťahy. Myšlienočka dobrá, pekná, lež spracovaná bandou totálnych diletantov. Po dodaní hore-dolu mašiniek sa totiž zistilo, že navrhnuté obrie kocky akosi nepasujú do vykopaných dier. Nuž, na Slovensku častý jav. A tak sa musel najprv prepracovať projekt. Z troch mesiacov sa odrazu stali roky. Prerábky, odstávky, predlžovačky. Oj, koľká to bola radosť, keď som sa napokon previezla jedným z výťahov! Jedným zo štyroch. Stavba síce vyzerala ako zanedbaný, ošumelý, špinavý bezdomovec, ale viezla som sa! Sama. Jediná odvážna. Nikto iný nemienil riskovať, že v tej podozrivej krabici uviazne. Ani opaličkovaní starčekovia, ani maminky s kočíkmi. Pod Saratovom sa intenzívne makalo. Traja elektrikári sa snažili zabrániť prečudesnému iskreniu, vychádzajúcemu z objemnej skrine. Vyhla som sa im oblúkom a nahor po schodoch som sa vyštverala po starom…

Je pomaly koniec roka 2024. V márnej nádeji, že dobrá vec sa už po ôsmich rokoch vari aj podarila, som nazrela do internetu. Nepodarila. Najnovším dôvodom jej zlyhania je voda. Zopár podchodov som už v živote vyprojektovala a už na škole som sa podučila, že gravitácia je občas sviňa. Povrchové prítoky ani za svet neprinútite tiecť nahor! To je ale drzosť, však? Bez špeciálnych čerpadiel sa vám budú hromadiť v najnižšom bode stavby. Čo teda s nimi? Odvod bočnými pozdĺžnymi rigolmi do vhodne situovaných potrubí a šup s nimi do vyspádovaných odtokov! Prečo to nefunguje pri Saratove? To som sa nikde nedočítala. A tak voda len tečie a tečie a radostne skratuje všetku výťahovú elektrinu v jej dosahu. Ešteže MHD má svoj okruh. Inak by sme sa viac nepovozili…

Tá radostná správa tiež nezačala práve najšťastnejšie, ale nečakaným tragickým úmrtím mojej všeobecnej ošetrujúcej pani doktorky. Potlačila som slzičku-dve a začala sa informovať, kto ju bude zastupovať. A kde, pokiaľ sa nenájde jej náhrada. I s prekvapením som sa na stránkach VšZP dozvedela, že v prípade nevyhnutného urgentného zásahu sa mám obrátiť na pani doktorku tú-a tú v Poprade. Trochu ma to síce zaskočilo, pretože trvalé bydlisko mám v Bratislave, ale nedala som si pokaziť náladu. Bolo celkom možné, že než ma do Popradu dáky dobrodinec privezie, bude dávno po mne a mne už bude lautrfuk, čo bude so mnou potom. A tak som sa obrnila trpezlivosťou a čakala som na rozuzlenie príbehu. Hoci to znamenalo, že nemám prístup k prípadným potrebným liekom, a už vôbec nie k odporúčacím lístočkom do ordinácií odborných pánov doktorov. Než som sa však dočkala happyendu, dostavil sa ďalší úder pod pás. Od VšZP prišlo oznámenie, že ma z dôvodu môjho odhlásenia vyraďuje zo svojej evidencie. Netušila som prečo, kým mi v niekoľkých dňoch neprišiel prípis z poisťovne Dôvera, ako veľmi sa jej kolektív teší, že som sa stala jej klientom. Keďže som nikdy nepodpísala veľký prestup, začala som šípiť dáky podraz. I zahájila som divokú korešpodenciu. Na všetky strany. Rozhorčenú a obviňujúcu. Aj keď bolo tesne pred Vianocami, ako prvé mi odpovedalo Ministerstvo zdravotníctva, že moju sťažnosť ohľadne predpokladaného podvodného konania neznámym páchateľom postúpilo nižším zložkám. Páni úradníci nemohli tušiť, že aj im som už svoje napísala. Neva. Aspoň to mali aj dvakrát. VšZP sa veľmi alibisticky vyhovorila, že s tým už nemôže nič robiť až do budúcich termínov prestupov z poisťovne do poisťovne. Napočudovanie sa najserióznejšie zachovala Dôvera. Nielenže mi poradila, ako mám postupovať pri návrate do materskej základne, ale dokonca vybavila všetky ďalšie formality s VšZP. Vyzeralo to tak, že som zďaleka nebola jedinou obeťou zločineckého gangu podrazáckych agentov. Dodnes mi však vŕta v hlave, odkiaľ vzali moju zdravotnú dokumentáciu, a prečo si nikto neskontroloval môj sfalšovaný podpis. A i keď nie vlastnou vinou, zopár týždňov som sa ocitla celkom mimo systém. Bez lekára prvotného odchytu, i bez poisťovne. Ryba na suchu.

A kde je vlastne tá radostná správa? Pred niekoľkými dňami som dostala správu. Nie, nebola z Popradu, ale z pôvodnej adresy mojej zosnulej pani doktorky. Bezmenná osôbka ma pod tajomným anonymom „sestricka“ pozvala na vstupnú prehliadku a podpísanie zmluvných lajstier. Samozrejme, iba v prípade môjho záujmu. Po dva a pol roku! No bodaj by som tam nešla! A ak všetko dobre pôjde, budem opäť v systéme. Myslím, že si to aj zaslúžim. Po toľkých rokoch poctivého odvádzania daní, poplatkov, aj rôznych platieb „na ruku“. A všetkým ostatným občanom úprimne odkazujem dve múdrosti našich pradedov: „Trpezlivosť ruže prináša“ a „Kto si počká, ten sa dočká“. Len aby už nebolo neskoro…