olitat

Vari už nikto nepochybuje o tom, že ľudstvo hlúpne. Zopár špičkových odborníkov tlačí pred sebou káru poznania, ale zvyšok sa len bezhlavo trmáca za ňou, spokojne konzumujúc všeky materiálne vymoženosti. Rezignovane, s pocitom, že akokoľvek sa snažiť vlastne nemá absolútne nijaký zmysel, pretože už bolo všetko vynájdené, rozlúsknuté a perspektívne vyšpekulované. Polovica obyvateľstva hladuje, tá druhá vyhadzuje na smetiská prebytky. Prestali sme byť zvedaví. Kde sú tie detské časy, keď sme každého dospelého bombardovali tisíckami otázok typu prečo, kde, kto a ako? Nástup do školy naštartoval naše prázdne číhajúce mozgové bunky na prehlbovanie všestranných znalostí, no po čase sme upadli do apatie. Namiesto toho, aby sme ich rozvíjali, ustrnieme. Prestávame pátrať po odpovediach a aj tá trocha plnky sa rozplynie do vetra ako prchavý plyn. Nasledujú zabúdanie, definitívny zánik a máme fajront…

V dnešných časoch existuje hromada informácií, ktoré sa na nás valia zo všetkých strán. Máloktoré stoja za moju pozornosť. Od tých najväčších bilboardov umiestnených popri cestách až po tie miniatúrne vyskakujúce na nás v našich mobiloch toľkou rýchlosťou, až máme problém ich vôbec zaregistrovať. Odmalička som bola vedená k hlbokej úcte k písanému slovu, no najmä po prevrate v osemdesiatom deviatom roku som zistila, že nie každú knihu musím stoj čo stoj celú dočítať, a že mnohé z nich patria skôr do kontajnera, než na moju policu. Sú plné hoaxov, fabulácií a lží. Nie sú už prepchaté múdrosťami ľudstva, z ktorých by som sa čosi nové o svete dopátrala, ale aj vyslovených nezmyslov. A tak musím iba donekonečna sortírovať.

Medzi tie najnebezpečnejšie zaraďujem tie najkratšie. Náš tatko bol nesmierne sčítaný človek s encyklopedickou schopnosťou ukladania obsahu kníh do svojho vedomia. Najradšej mal faktografické historické elaboráty z čias druhej svetovej vojny, ale občas nepohrdol ani dákou tou filozofickou úvahou. Bol to veselý, optimistický človek, ktorý sa rád pobavil, a tak ma v jeden deň neprekvapilo, že sa nad niekoľkými stránkami nahlas smeje. Na môj dotaz čomu, mi odpovedal: „No predstav si, čo zo seba tento somár vypotil. Vraj: Ja je niekto iný. Dobré, však? Pokiaľ nie som oficiálne diagnostikovaná rozdvojená osobnosť, tak potom ako môžem byť niekto iný? Fuj, to je ale idiotstvo! Že Ja je niekto iný. A čo potom som? Kengura, slon alebo krokodíl?“ Vravela som, že náš tatko bol veselým človekom. Smial sa nad tou jedinou vetou ešte mesiac.

Počas svojho života som už aj ja pozbierala niekoľko podobných perličiek. A v priehradke „reklama“ ich je nevyčerpateľné žriedlo. O tom, že na etiketách niektorých výrobkov sa istý čas objavovali celkom nesprávne nápisy – či už matematicky alebo gramaticky – tvrdenia, že 1 l = 4 l, pričom sa tie rovnítka poľahky dali nahradiť adekvátnymi výrazmi. Alebo že spojenie detských výrobkov s mimoriadne populárnou a obzvlášť chytľavou melódiou ožranskej námorníckej melódie nie je práve najmorálnejšou voľbou. No posledný pohľad zblízka na ďalšiu hviezdu z nášho trhu ma takmer knokautoval, pretože mi dokázal, ako veľmi som sa už aj ja prispôsobila súčasnému trendu. Ani ja už nie som natoľko vnímavá, ako kedysi.

Čo poviete na známy slogan firmy „dm – drogerie markt“, ktorý sme už všetci, čo nemáme vyhadzovací program reklám, najmenej tisíckrát videli i počuli? „Ja som moje pravé ja. Tu som človekom. Tu nakupujem. Pre každé moje ja.“ Tých JA už mám plné zuby, tak si rozpitvajme iba tú časť, ktorá sa zaoberá tým nakupovaním. Kto iný by mal nakupovať v obchodoch? Komisár Rex, nech je akokoľvek šikovný, by po riadnom výcviku zvládol akurát tak priniesť salámovú žemľu z bodu A do bodu B. Alebo poštové holuby? Tie sú schopné preletieť stovky kilometrov, ale žeby sa dokázali samostatne popasovať s ťažkými mincami? O tom silne pochybujem! Ešte tak podstrčiť ľudskej ruke dáku tú papierovú roličku… A ešte som urazená tvrdením autora tejto stupídnej reklamy, že iba v deemke som človekom. Neviem ako vy, ale ja som človekom aj na ulici, v lese, ba dokonca aj v raketopláne. Tak čo mi to tu podsúvate, vážení umeleckí rodičia takýchto stupidít? Azda ma ohúrila príjemná farebnosť dotyčnej reklamy? Dizajn ako maľovaný? Či už aj ja podlieham malátnej konzumnej apatii voči svojmu okoliu?

S čím náš tatko začal, tým aj ja končím. Vážení tvorcovia krátkych umeleckých veľdielok, úctivo vás žiadam, aby ste sa niekedy celkom objektívne zamysleli nad tým, čo vypúšťate do sveta. Aj my, konzumenti, máme svoje hranice. A tiež vám nezožerieme všetko. Ja je niekto iný? Tu som človekom? Pre každé moje ja? Pre naše duševné zdravie prestaňte s takými fantazmagóriami a znovu nás poskladajte dokopy! Skôr, než z tých vašich halucinogénnych fantázií nezmagoríme všetci navôkol!