olitat

Ako sme kedysi mohli žiť bez mobilov? Takisto ako dnes, len sme museli starostlivo vopred plánovať svoje prípadné stretká s kamošmi, častejšie sme si vzájomne hľadeli do očí, bolo menej zdravotných problémov s krčnou časťou chrbtice a pľuzgiermi na bruškách esemeskujúcich prstov, jednoznačne sme žili spoločenskejšie…

Každý začiatok partnerského súžitia je náročný – plný rozpakov, omylov, ale aj veselých historiek. Keď sa konečne aj u nás zjavili prvé lastovičky prenosného spojenia, ja som sa v bratislavskej Dúbravke ešte len vytešovala z pevnej telefónnej linky. Najprv ju mali iba vyvolení, potom vybraté skupiny odborníkov na zavolanie, firmy, ktorých papaláši mali známosti „tam hore“, a až po nich aj bežný občan. Moja mestská štvrť sa z dákych technických príčin ocitla až na samom konci záujmu. Dovtedy som v nevyhnutných prípadoch musela vyhľadať fungujúcu pouličnú búdku. Športu zdar… V tých časoch som mala priateľa, ktorý sa ako správny ješiťák nemohol nechať zahanbiť pred pokrokovejšími kolegami. Samozrejme, okamžite si mobil zaobstaral. Bol na neho veľmi pyšný a preto ho na svetlo božie vyťahoval často a rád. Vari aj častejšie a radšej ako čokoľvek iné. Len mu pritom občas unikali jednoduché fakty a súvislosti. Keď som ho po predchádzajúcom dohovore čakala u mňa doma, neraz ma zaskočil jeho telefonát na moju pevnú linku s podráždenou otázkou: „No, prosím ťa, kde zase si?“ Zakaždým som sa najprv vydýchala. „Miláčik môj jediný, no kde asi? Voláš mi predsa domov, však?“ Inokedy ma prezvonil, len aby mi podal šokujúcu informáciu: „Už idem, práve som na schodoch!“ Už som ani nezafučala. „To je skvelé. Teším sa!“ Od neho ku mne viedlo zo tridsať rôznych druhov schodísk. Môj /vtedy/ milovaný si zjavne poplietol dnes už zastaraný typ mobilu s videofónom alebo práve okolo prechádzala dáka dlhonohá dvadsiatka v minisukni či nejaký nabúchaný svalovec. A keďže nutkavo potreboval zapôsobiť, musel sa „pomancovať“ aspoň vlastníctvom mobilu. Ja som s ním jeho túžbu nezdieľala. Mala som telefón v práci, aj doma, takže kto potreboval, mohol sa so mnou kedykoľvek spojiť. Vonkoncom som neprahla po tom, aby ma hocikto hocikde vystopoval a vyrušoval či už v autobuse, pri nákupoch alebo pri rôznych intímnych aktivitách. Až po veľmi dlhom čase mi moja staršia sestra napokon vnútila svoju postaršiu Nokiu, lebo ju zamenila za novší typ. Nebudem popierať – akonáhle som si osvojila elementárne zručnosti, obľúbila som si ju. No svojich návykov som sa odmietla vzdať. Na krátke vzdialenosti od domu pekne odpočívala v nabíjačke… Jasné, že znovu došlo k niekoľkým zámenám identity. Celý vyspelý svet techniky sa hnal vpred. Okrem mňa. A tak som veľa-veľakrát dostala veselú správu, pozostávajúcu z obrazovky plnej prázdnych obdĺžničkov. Zaslaný obrázok som si musela domyslieť. Nebol problém. Mám bujnú fantáziu. Zakaždým som odosielateľovi vrelo poďakovala za snahu… V čase, keď ešte neboli také časté „zadara“ volania, ma v predajni oslovil nešťastný mladý muž. „Prosím vás, žena ma poslala po Granko a tu sú štyri druhy. Ktoré mám kúpiť?“ Nuž, ťažko povedať. „Máte deti?“ „Áno,“ zaznela odpoveď nerozhodného zúfalca. „Tak vezmite to 500-gramové.“ No očividne nedôveroval môjmu úsudku. Po chvíľke som ho zbadala, ako telefonuje domov. Ten telefonát ho zaručene vyšiel drahšie, než bol rozdiel sumy medzi 250 a 500-gramovým tovarom. Nakoniec som ho pri pokladni videla s tým väčším balením. Komu niet rady… Raz za niekoľko rokov usporadúvame takzvaný „babinec“. So starými priateľkami si navzájom vymeníme základné informácie o zmenách v našich životoch, pospomíname na staré časy a nasmejeme sa ako za mlada. Všetky sme si spokojne užívali spoločnosť ostatných, iba jedna neustále odbiehala od stola. Po pätnástom návrate som sa jej spýtala: „To tie telefonáty musíš zakaždým prijať?“ „To vieš, buď mobil máš, alebo mobil nemáš.“ Nad tým vysloveným prostým faktom sme celkom stratili reč. Kamoška nepatrila medzi tie najinteligentnejšie z nás. „A to znamená, že tí volajúci sú dôležitejší ako my?“ „To nie, ale keď ma už chcú počuť…“ Odvtedy aj preto výrazne preferujem stručné esemesky. Nikoho nerušia a dotyční si ich prečítajú, keď majú chuť a náladu. Nedávno som v autobuse videla samé sklonené hlavy. Nedalo mi to a zrátala som si ľudí s mobilmi v rukách pred sebou či pri uchu. Z tridsiatichšiestich pasažierov iba päť si cez okno obzeralo okolie, pohrúžení do vlastných myšlienok. Vrátane mňa… Práve som sa dozvedela, že jeden mladý muž vycúval z nádejne sa rozvíjajúceho partnerského vzťahu. Dôvod? Dievčina bola závislá od prijímania alebo potvrdzovania priateľstiev na Facebooku. Aj v najintímnejších okamihoch bola schopná siahnuť po mobile, aby si preverila najnovšie údaje. Nepomohla ani návšteva psychológa…

Dnes už aj ja prijímam pekné obrázky. Svoj mobil mám veľmi rada. Po počiatočných úletoch sme dospeli k rovnovážnemu stavu ozbrojeného prímeria. Ja mu poskytujem láskavú starostlivosť, on mne záplavu užitočných informácií, zábavy a spojenie so zvyškom sveta. Je to fajn partner. Možno aj preto, že som sa ním nikdy nedala zotročiť. Nikdy by som nedopustila, aby dáka vec získala plnú moc rozhodovať o mojom osude. Pánom som tu ja – a tak to aj zostane… Donedávna som bola presvedčená o tom, že ma už hocičo nemôže prekvapiť. Môže! Hm, hm…