olitat

Až šokujúco úprimná Žanetina spoveď ešte pokračuje…

„Branko sa o mňa bál. Ale aj príšerne žiarlil. Keď som práve nerobila na ulici, najradšej by ma ukryl do vreca alebo čo. Pred jeho kamošmi som nesmela nosiť ani minisukne či elasťáky. Ak prišli na návštevu, musela som sa ísť prezliecť. Do niečoho veľmi dlhého a veľmi širokého…

Čo sa už dá povedať o kefovačke? Veď to každý pozná. Ja som roztiahla nohy a on sa vytriasol. S bicyklistami a motorkármi postojačky. Motorizovaní mali skoro všetci autá so sklápacími prednými sedadlami. Navliekla som im gumu a potom som im vyhovela. Pri všetkých polohách som iba predstierala vzrušenie. Metala som sa a vzdychala ako treba. Išli sme celkom nasucho. Na začiatku som trochu zvlhla aspoň pri prvých štyroch, piatich zákazníkoch, ale asi po mesačnej nočno-nočnej zaberačke už ani to nie. Žľazy proste zaštrajkovali a prestali pracovať. Moja zblbnutá vagína už nevyronila ani kvapku. Nepomáhalo nič. Ani prípravky z drogišky, ani z lekárne… Za takých okolností mi to niekedy pripadalo ako zázrak, že sa do mňa klienti ešte vôbec dostali. A veru boli všelijakí: bežný priemer, takí, nad ktorými som v duchu zhrozene krútila hlavou, ale aj takí, nad ktorými som sa takmer súcitne rozosmiala. Normálka… Keď som konečne minula všetky prezervatívy, ktoré mi Branko v ten-ktorý večer nadelil, išli sme domov. V závislosti od hustoty premávky a záujmu kunčaftov. Okolo tretej ráno sme už bývali doma. Pokým som sa osprchovala a riadne vydrhla, varovkyňa malého odišla. Ak malý spal, Branko ma ešte zo dva razy pretiahol. Už to malo ďaleko od počiatočného láskyplného milovania. Skôr sa to ponášalo na znásilnenie. Ak malý nespal, musela som ho čičíkať, hoci som už ledva stála na nohách. Spávala som sotva pár hodín, aj to prerušovane – podľa potrieb a nárokov malého.

Po čase sa to už nedalo vydržať. Bola som úplne hotová. Vzbúrila som sa. I keď mi to bolo strašne ľúto, požiadala som Branka, aby dal malého opäť do cudzej opatery. Ja osobne by som sa miliónkrát radšej venovala tomu rozkošnému bábätku ako postávaniu na ulici, ale nedalo sa nič robiť. Brankovi boli očividne milšie moje zárobky, než dobro jeho vlastného syna. Vyhovel mi, ale nie preto, žeby sa nado mnou zmiloval. Príčina bola celkom iná. Nastal ten správny čas na kočovanie po krajine. A to nebolo nič pre také malé decko.

Všetky pouličné prostitútky z celého Talianska žijú takým tuláckym životom. Aj so svojimi dozorcami – pasákmi. Nerobili to iba tie, ktoré si už nezarobili ani na vlak, ani na hotel. Vyžité, celkom zničené, odpísané tridsať až štyridsaťročné štetky, ktoré vyzerali na šesťdesiat. Dôvod zmeny pôsobiska bol prostý: po niekoľkých týždňoch sa aj to najkrajšie nové dievča obkuká. Je už príliš známe. Hlavne pravidelným zákazníkom. Výhodné to je aj pre pasákov, z ktorých len málo nemalo maslo na hlave. Ustavičný pohyb policajtom sťažoval ich vypátranie.

Sťahovali sme sa z miesta na miesto. K*urvila som sa na uliciach Benátok, Padovy, Bologne, Vicenze, Ravenny, Rimini a mnohých ďalších väčších i menších miest. V jeden večer som ešte zarezávala vo Verone a hneď na druhý deň som už postávala v Mantove. Bez prerušenia šnúry čo i len na jeden deň. Všade sme sa zdržali najviac dva týždne. Bývali sme v prepychových apartmánoch luxusných hotelov. S preplnenými chladničkami a televízormi najmodernejších typov v každej izbe. Musím Brankovi uznať, že čo sa týka výdavkov na ubytko, stravovanie či ošatenie, naozaj na mne nešetril. Dopriaval mi, čo hrdlo ráčilo. Malo to však jeden smradľavý zádrh: že vlastne rozhadzoval MOJE prachy.

Po celý čas, čo sme boli spolu, Branko zachovával aspoň zdanie spolužitia – že sme partneri a milenci, a že nie som jeho otrokyňou a on že nie je mojím pasákom. O svojej nehynúcej láske ku mne ma ubezpečoval na každom kroku. Dva razy som ho priamo prichytila pri nevere. Náhodou. Aj si kľakol na kolená, len aby som mu odpustila… Odpustila som. Veď už ani nebolo čo odpúšťať. Vtedy som ho už neľúbila. Zostávala som s ním iba preto, aby som si ujasnila, čo a ako ďalej.

Prečo som s ním vydržala až sedem mesiacov? Sama si často kladiem túto otázku. Odpoveď nie je jednoduchá. Najprv som to robila z lásky k nemu. Tajne som dúfala, že ide len o dočasný, prechodný stav. Nie trvalý. Keď už zo mňa všetka láska postupne vyprchala, nebolo mi celkom jasné, čo by som tak asi robila doma, v Bratislave. Bez škôl, bez partnera… Až niekedy v polovici môjho pobytu v Taliansku som už začala vážne uvažovať o úteku. Keď som nadobudla stopercentnú istotu, že z toho, čo zarobím, nikdy neuvidím ani cent. Musela som však vyriešiť niekoľko drobností: bola som pod stálym Brankovým dohľadom, nemala som pas a prachy som mala pri sebe iba počas roboty. Špekulovala som, špekulovala, a čas pomaly, nebadane plynul.

A vtedy sa všetko náramne skomplikovalo. Začalo mi bývať hrozne zle. Na žiadne jedlo som sa nemohla ani len pozrieť bez toho, aby som okamžite nepocítila nutkanie zvracať. Hlavne pri pohľade na tie príšerné, nechutné, cestovinové talianske sračky, ktoré Branko tak miloval. Nechutilo mi ani fajčiť. Aj z toho ma napínalo. Po cole alebo čiernej káve som v momente zo seba všetko vyvrhla. Naozaj to bolo príšerné. Absolútne nič som v sebe neudržala. Podozrenie bolo viac než jasné. V lekárni sme kúpili rýchlotesty. Hneď dva naraz. Pre istotu. Prvý test dopadol pozitívne. O dve hodiny som si urobila druhý. Aj ten bol pozitívny.

Bola som tehotná.

Branko o všetkom vedel. Zakázal mi ísť k lekárovi. Súčasne vyhlásil, že na potrat pôjdem iba cez mŕtvolu. Cez moju vlastnú mŕtvolu… To bol ďalší zo spôsobov, akými si pasáci k sebe pripútavali dievčatá, ktoré na nich robili. Dieťa. Aj matka malého Branka bola taký istý prípad. Raz som sa s ňou dokonca stretla. Tiež to bola Slovenka a takisto ako ja do Talianska išla s Brankom ako jeho partnerka. Lenže málo zarábala. Na niektoré ženy chlapi proste neleteli, aj keď boli celkom pekné. Čo si tá chudera musela vytrpieť! Vravela mi, že ona s ním veru nemala taký „rajský“ život ako ja. Mlátil ju ako žito. Neraz mala dolámané rebrá, kľúčne kosti, aj prsty. Tri predné zuby mala vybité. Nos trošku nakrivo. Tiež zlomený a nijako neošetrený. Ešte deň pred pôrodom mrdala s chlapmi na ulici. Až potom od Branka utiekla. Ukradla mu asi kilo zlata a zdrhla. Nie domov. K jednému Talianovi, s ktorým teraz žije. Zostala tam, aby aspoň občas mohla vídať svojho syna.

Ja som však BRANKOVHO syna nechcela…“ ….. POKRAČOVANIE NABUDÚCE…..