olitat

Čo vám okamžite napadne, keď počujete slovo „Kokot“ ? Samozrejme, väčšine vulgarizmus najhrubšieho zrna. Lenže – všetko môže byť trošku inak…

Mobil považujem za skvelý vynález. Dokonca aj taký staromilec ako som ja, si ho obľúbil a ako-tak sa naučil aj používať ho. Keď mám vypnutý počítač, je vždy poruke. Využívam ho najmä na získavanie rôznorodých informácií a stručné esemeskovanie. Jedného dňa som bola správami priam zavalená, preto som všetkým poslala hromadnú odpoveď, aby si na chvíľu dali pohov, pretože „práve zanietene študujem kojoty“. Odpovede ma trošku zarazili. Hlášky typu: „Len do toho, dievča!“, „Drž sa!“, „No konečne!“ a podobne ma mierne vykoľajili. A tá posledná najviac. „Ty si sa rozhodla cestovať?“ Tak som sa lepšie prizrela, čo som im to vlastne napísala, a – neveriaco som zízala na inkriminované slovíčko. Asi sa mi pošmykol ukazovák a z „j“ zrazu bolo „k“. Z nevinného zvieracieho tvora bol odrazu neprístojný vulgarizmus … Vraví sa, že nie je sprostý ten, kto sprosto hovorí, ale kto sprosto myslí, a slovo má len taký význam, aký mu človek priradí. Ešte na strednej škole sme našim chlapcom vyčítali príliš hrubý, neslušný slovník. Napokon podľahli nášmu agresívnemu nátlaku a dohodli sa, že každý nenáležitý výraz nahradia slovom „tehla“. Prečo práve to a nie iné? Nemám poňatia. Ale fungovalo to… Avšak vráťme sa k základnej otázke. Po esemeskovom lapsuse som sa vykašľala na kojoty a začala som pátrať v celkom inej oblasti. Šla som na to od lesa – u našich západných susedov. Nielenže majú pri Prahe známu Řiťku, ale aj prameň Čůráček či Pičín, ale najmä oblasť, ktorá ma najviac zaujímala. Pri Plzni totiž leží „Kokotsko“. Mnohí naši vtipkári sa už k nemu dopátrali dávno predo mnou, no aj tak si dovolím krátko zhrnúť svoje novonadobudnuté vedomosti o tomto kraji. Ležala tam dedina s obrannou tvrdzou, založenou pánom z Kokotova, ktorá existovala približne 200 rokov a zanikla niekedy v 14. storočí. V staročeštine však malo slovo „kokot“ význam „kohút“… Presuňme sa na sever. Aj v Poľsku sa nachádza dedina Kokot. A vôbec tu nie sú výnimočné priezviská rovnakého znenia i písma! Väčšinou poľského, srbského, slovinského a chorvátskeho pôvodu. Nájdu sa medzi hokejistami, futbalistami, aj basketbalistami… No vrátim sa na Slovensko. Kto z vás vedel, že aj u nás sme kedysi mali osadu a hrad, či aspoň mestské hradby s názvom Kokot? Ja teda nie. Boli zničené Turkami niekedy v polovici 16. storočia a v ich blízkosti bola založená nová osada Parkán – dnešné Štúrovo. Takže jeho súčasní potomkovia pôvodných obyvateľov sú vlastne všetko Kokoti!

Možno ani nie je za čo, ale aj tak sa vopred všetkým Štúrovčanom ospravedlňujem. Ale odporúčam im, aby odteraz hanlivú nadávku „veľký kokot“ považovali skôr za obrovskú lichôtku. Výraz „veľký kohút“ je predsa o niečom celkom inom, však?! To už veru nie je „tehla“, lež označenie nadmieru osožnej vlastnosti… Donedávna som bola presvedčená o tom, že ma už hocičo nemôže prekvapiť. Môže! Hm, hm…