olitat

Môj zovňajšok sa veľmi nelíši od bežného slovenského priemeru. Nie som ohava, od ktorej každý odvráti zrak, ale ani čarokrásna princezná zo zámku. Nič mimoriadne. Skôr čímsi ľudí priťahujem, než odpudzujem. S vonkajšou podobou som sa už dávno zmierila a prijala som ju. Ale to vnútro! Achjaj, to vnútro!

Už kedysi v mladosti som zistila, že mám pravdepodobne o koliesko viac, alebo o koliesko menej. Inak sa nedajú vysvetliť niektoré moje anomálie vo vnímaní okolitého sveta. Nerada sa fotografujem, ani nemám rada zachytávanie mojej skromnej podoby na akýkoľvek typ obrazového média. A prezeranie si albumov? Umŕtvených, obvykle kŕčovite stuhnutých a umelo vyškerených príbuzných a známych? Prečo by som si ich mala nasilu prezerať, ak mám zvyčajne pred sebou originály, s ktorými môžem hodiť reč a tak sa najlepšie dozvedieť, čo sa deje vôkol mňa? S postupujúcim vývinom technologických vymožeností to nedopadlo lepšie. Nejako nie som stavaná na ustavične sa zrýchľujúci proces pokroku. Veď vravím – buď mám o koliesko viac, alebo o koliesko menej. Niekde pri mojom zrode sa stala chyba vo vývine. Ako príklad vám môžem uviesť takú obyčajnú vec, akou sú slúchadlá na uši. Každý ich pozná. Bežne sa s nimi stretneme v autobuse alebo pri sledovaní potiacich sa športovcov vo fitkách, alebo obiehajúcich okolo domu. Nepochopila som, prečo im už nestačí trošku sa zadumať nad životom, ale potrebujú si k tomu pustiť aj dáky ten hanbatý repík alebo do slziacich údolí vedúce melancholické rytmiky. Akoby im nebolo dosť prečistiť si hlavu kyslíkom, nasadiť endorfíny. Načo si ju otupujú aj zvyčajne ohlupujúcimi tóninami? Niekoľkokrát som sa pokúšala zaradiť, ale zistila som, že mi to nejde. Po štyroch či piatich minútach som musela slúchadlá proste zložiť. Mala som pocit, akoby sa mi nebožiec zavrtával priamo do mozgu. Nie, nešla som s tým k dákemu šarlatánovi, aby ma z tejto úchylky vyliečil. Jednoduchšie mi pripadalo slúchadlá zložiť a obdarovať nimi niekoho, kto ich aktívne použije, než sa nechať skúmať dákou sústavou prísaviek s meraním elektromagnetických impulzov. Radšej žiť v nevedomosti, ako riskovať, že sa prúdy zvrtnú a namiesto von sa pretlačia dnu! Ešte horšie som však dopadla pri pokusoch o sledovanie najmodernejšieho typu televíznej zábavy…

V ostatných týždňoch sa už aj u nás rozprúdila živá diskusia odborníkov na tému nebezpečenstva budúcnosti umelej inteligencie. Ľudstvo osprostieva, to je jasné. Bez kalkulačky už pomaly prestáva ovládať aj malú násobilku, bez navigácie sa stále horšie orientuje v priestore, špičkoví machri vám dokážu zosmoliť text počítačom vytvoreného dielka, dokonca ani obrázok pre ne nie je problémom vypotiť. O množstve ukradnutých identít nie je potrebné sa ani zmieňovať. A čo príde nabudúce? V čom všetkom sú tie múdre mašinky schopné nás ešte nahradiť? Kedy príde čas, že nám roboty budú nielen určovať dobu spánku, bdenia, alebo aj utierania zadku, kým nás v takmer všetkých ľudských činnostiach doslova neprevalcujú? Kde sú tie hranice, kam by sa ani najodvážnejší hackeri nemali vydávať? Ja som na jednu takú narazila v podstate náhodou. A jej meno je AVATAR.

Ak mám výhrady voči slúchadlám, stále to je nič proti tomu, keď som v niektorej ultramodernej produkcii zachytila film, stvorený ľudsko-počítačovou grafikou. O čom je reč? To sa dáka živá osoba prepožičia na úlohu zosnímania jej základnej podoby vrátane jej charakteristických pohybov a zvyšok na ňu prilepí animátor vo virtuálnej podobe. To už bolo na mňa priveľa! V priebehu stotín sekundy mi môj mozog avizoval, že s tým obrazom niečo nie je v poriadku. Nebolo to ani živé, ani kreslené, ale dáky paškvil medzi tým. Len svojej hlavičke môžem ďakovať za to, ako bleskurýchlo zareagovala. V prvom rade zaštrajkovali hemisféry. Mala som pocit, že to do seba napálili ako biliardové gule na zelenom plátne. V okamihu mi odvrátili pohľad a skrútilo črevá. Dodnes nepochopím svoju prudkú telesnú reakciu. Ktovie, z ktorého pradávneho predka vytryskol môj priam atavistický odpor, ktorý sa vzbúril pri tom nenormálnom obraze. Intenzívny, živočíšny, nepochopiteľný. Kedysi, po dákom úraze som absolvovala vyšetrenie magnetickou rezonanciou a vrcholní experti sa zhodli na tom, že mi v mozgu nenašli nič pozoruhodné. Jasné mi je len jedno: kreslené filmy môžem, ľuďmi hrané tobôž, iba ich spájanie mi nerobí dobre.

No vráťme sa na začiatok. Pre zrelšie ročníky bude vari trocha osvety na mieste. Avatar je vaša reprezentácia vo virtuálnom svete, pričom vy ho vytvárate a ostatní užívatelia vás vnímajú jeho prostredníctvom. Nuž, a či si Adelka Vinczeová chcela iba trošku vystreliť zo svojho manžela, alebo mu sprítomniť, ako ľahko môže prísť o svoju moderátorskú stoličku, k dákemu jeho výročiu mu darovala jeho vlastného avatara. Samozrejme, že jeho nová podoba neunikla bulváru. Videla som ten obrázok, a ja na jeho mieste by som sa s milou pani Vinczeovou v momente rozviedla. Že sa tak nestalo, sa dá pripísať iba tomu, že buď má náš Viktorko obdobný zmysel pre humor, alebo že Adelku fakt ľúbi. Ten portrét totiž vyzerá ako kríženec do skaly vytesanej busty Julia Cézara s horskou gorilou. Netuším, čo za tú hrôzu pani domáca zaplatila, ale podľa mňa by si od autora mala vypýtať späť honorár aj s doplatkom za urážku na cti. Chudák Vincze! Koľko posmešných poznámok si musel vytrpieť a ešte aj v blízkej budúcnosti bude musieť? Nezávidím mu … Len o jednom ho môžem na sto percent ubezpečiť: neboj, milý Vincze, o svoju moderátorskú stoličku v nijakom prípade neprídeš! Pokým Slnko nevyhasne a pokým sa ťa bude mať kto zastať. Pretože nepredpokladám, žeby sme na tomto svete boli celkom sami. My, čo máme v hlavách o koliesko viac, alebo o koliesko menej!