olitat

Bez mučenia sa priznávam, že som typicky mestský typ z dolniakov. Vždy uprednostním posedenie v útulnej krčmičke pred pobytom v prírode formou objímačky stromov. Pretože tá naša vraj „matička“ je parádne falošná macocha, potvorská mrcha. Neraz mi to dokázala. Potmehúdsky vás najprv navnadí na krásu posedenia na rozkvitnutej lúke, len aby na vás o niekoľko sekúnd vypustila hordu svojich drobulinkých dietok, ktoré vás v tom lepšom prípade iba pošteklia, v tom horšom dobodajú, dohryzú i doštípu – a v tom krajnom dokonca aj celého zožerú. Nie, naozaj nie som jej prívržencom. Niečo obdobné vás čaká aj v jej tekutom kráľovstve. Preto dám hocikedy prednosť umelo vytvoreným, zhusta chlórom posypaným bazénom pred všetkými tými prírodnými jazierkami, štrkoviskami či riekami. Chaluhy? Medúzy? Rybičky všemožného druhu a veľkosti? Byť okusovaná piraňami alebo ukončiť svoj biedny život v papuli dákeho žraloka? Ďakujem, neprosím!

A tak, po nejakom čase strávenom v nemeckom Mníchove, bola moja voľba športového vyžitia sa celkom jasná. V horúcom lete pracovne prikutej k rysovacej doske si moja chrbtica pýtala odľahčenie. Vybrala som si kúpalisko najbližšie k môjmu dočasnému obydliu a za nejakú tú polhodinku som bola na mieste. Zvonku to vyzeralo ako môj domovský prístav. Napokon, aj zvnútra. Rozložila som si osušku, spokojne sa na nej uvelebila a začala skenovať okolie. V prvom rade som zaregistrovala práve nastupujúcu módu „hore bez“. I keď som vyhranený hetero-typ, nedalo mi, aby som si neobzrela konkurenciu. Po chvíľke som musela objektívne skonštatovať, že Nemky sa veľmi nemajú čím chváliť. Ani jedna nesiahala Slovenkám ani po päty, hoci som sa na ne snažila pozerať vysoko tolerantným pohľadom. Mnohým z nich by som už len z estetických dôvodov urýchlene navliekla vrchný diel, ale najradšej rovno aj burku. Ja sama som už desaťročia nosila celé plavky. Pri bláznivom mládežníckom šantení, divokom plávaní či rôznorodých skokoch do vody nebolo veľmi vhodné, aby mi ktorákoľvek časť tela nechtiac vykĺzla na svetlo sveta. Prosto – boli praktické.

Po niekoľkých minútach nemiestneho okukovania som sa pobrala do veľkého bazéna. Podľa svojho zvyku som zakotvila zhruba v strede bočnej strany hladkého betónu. Neurobila som dobre, nebola som totiž doma, ale v prísne stráženom nemeckom prostredí. Netrvalo dlho a už si to ku mne štrádovali traja svalnáči. Nepopieram, všetci sa mi páčili. Opálení polokulturisti stáli za hriech. V prvom momente som si fakt myslela, že ma bežia zbaliť a priam sa predháňajú v tom, ktorý z nich tie preteky o moju priazeň vyhrá. Omyl. Akonáhle sa ocitli v mojej blízkosti, zúrivými gestami ma vyzývali, aby som sa odtiaľ pratala. Jeden ukazovák smeroval vpravo, ďalšie dva vľavo. Tie ich pokyny by pochopil aj väčší idiot, než som ja. A tak som odhodila svoje mierne prehnané dievčenské sny i hrdosť a so vztýčenou hlavou som sa pobrala k bližšie umiestneným schodíkom do bazéna.

Hneď po niekoľkých krokoch som musela smutne konštatovať, že nekráčam do vody, ale do teplej močovky. Som odchovankyňa známeho bratislavského kúpaliska Tehelné pole, po starom zvanom aj Ziegelfeld. Nie veru, tam nás veru nikto nešetril. Keďže sme neraz prichádzali iba zopár minút po jeho otvorení, často sme sa stali svedkami merania teploty vody v najväčšom bazéne. Obrovský teplomer často ukazoval 13 stupňov, ba neraz aj 11. Na vstupnej informatívnej tabuli sa však napokon skvel kriedou načmáraný nápis: teplota vody 18°C. Ak ho písal dáky ozajstný hrdina, niekedy sa tam ocitla aj dvadsiatka. Hja, už v mladom veku som sa na vlastné oči poučila, že aj dospeláci klamú, len sa im tak od úst práši. No nám to neprekážalo. Aspoň sme mali sami pre seba celý bazén. Jasné, že sme doň skákali hlava-nehlava. Po prvotnom šoku sme to ľahko rozdýchali, či vlastne: rozplávali. Dodnes sa čudujem, že nás odtiaľ ani raz neviezla sanitka. Naopak. Stali sme sa odolnými voči množstvu zákerných chorôb. Otužilými a silnými. No z toho dôvodu sa tá mníchovská voda ozaj nedá nazvať inak než teplá močovka. Zaručene mala viac ako 24 stupňov. Tí Nemci sú fakt rozmaznaní!

Oveľa väčším problémom sa však pre mňa stali pozdĺžne vytýčené plavecké dráhy. Nejaké pestrofarebné dlžizné girlandy mi prikazovali, že sa mám zaradiť a držať pusu a tempo. Nemám to rada. Na Tehle to za mojich čias prevádzkovatelia vyskúšali iba raz. Po jeden a pol dni ich na početné protesty zas museli potupne odstrániť. A znovu sme si mohli plávať krížom-krážom, len tak halabala naverímboha, skákať si odkiaľkoľvek, ako nás práve napadlo. Slobodne a divoko. Prisahám, že som nikdy, nikdy, ani raz v živote nenabrala iného plavca. To len tá prekliata germánska povaha ma nútila disciplinovane sa zaradiť a plávať podľa predpisov. Nenápadne som sa presvedčila, či ma tí traja fešní plavčíci ešte stále kontrolujú. Kontrolovali. Hneď vedeli, že v revíri majú škodnú. Zamračené ksichtíky mi zaraz zvestovali, že sa veru nebudú rozpakovať a tú nespratnú rebelantku bez mihnutia oka vykážu von z kúpaliska. Vzdala som to. Predsa len boli v presile. Zaťala som sánku, naštvane otrčila pery a trucovito vošla do najbližšej plaveckej dráhy. Po vari dvadsiatej dĺžke som sa už začala nudiť. Tam a zase späť. To mala byť nejaká zábava? Ostatným to tak zrejme pripadalo, no ja som toho mala dosť. Poslušne som vyliezla po schodíkoch a pobrala som sa domov. Tam som si zapla svoj novučký mini-televízor a slastne som si naladila kanál s najdrsnejším hororom. Pre svoje telíčko som spravila viac než dosť! I keď len tak na bavorský disciplinovaný spôsob! ….. VOĽNÉ POKRAČOVANIE NABUDÚCE …..