olitat

Už od školských čias som zvyknutá vyjadrovať sa s matematickou presnosnosťou, čo najviac sa blížiacou skutočnému pomenovaniu udalostí a situácií okolo mňa. Preto ma už dlhé roky vytáča ten nadnesený poetický výraz. Nie veru, podľa mňa nešlo ani o nežnú, ani zamatovú, a už vôbec nie revolúciu v pravom zmysle slova. 17. november 1989 bol jednoducho politický prevrat. A vonkoncom neprebehol tak hladko, ako sa nám podaktorí zanietenci pokúšajú podstrčiť. Aspoň nie tie prvé týždne a mesiace. Akurát že /našťastie!/ neboli pri ňom použité ozajstné zbrane. No zato tých slovných výpadov sme si užili viac než dosť. Naostro!

V prvom rade musím vypichnúť historickú úlohu Gorbačovskej „perestrojky“, ktorá vďaka povolenej uzde a sústredenému dohľadu nad ostatnými štátmi takzvaného socialistického bloku umožnila vymaniť sa spod dlhotrvajúcej nadvlády Sovietskeho zväzu. Okrem ďalších čiastkových faktorov zaúčinkoval aj zdravotný stav nášho úradujúceho prezidenta – Gustáva Husáka, z ktorého sa v tých časoch stala tichá postavička opileckého starca bez opory ďalších silných predstaviteľov strany a vlády. Bez týchto dôležitých míľnikov – ktovie, ako by to všetko vôbec dopadlo?

Prvých zhromaždení som sa osobne nezúčastnila. Nielen preto, že som o nich prakticky nič nevedela, ale najmä preto, lebo už odjakživa priam fyzicky neznášam mať okolo seba davy ľudí. Nie je to fóbia, ale prostý odpor. Takže okrem kusých správ z rozhlasu a televízie som prakticky ani netušila, o čo komu ide. Moje prvé stretnutie s realitou sa odohralo na ulici, keď som uvidela kolegyňu – kamošku, ako sa nadšene rúti do nášho podniku. Vedela som o nej, že je viac než 10 rokov zapálená členka našej jedinej, tej „pravej strany“, ale nikdy sme to medzi nami neriešili. Až v to ponuré novembrové ráno. Sotva som ju pozdravila, vybafla na mňa: „A ty kde máš trikolóru? No, nevadí, dáku ti nájdeme!“ Až vtedy som si na jej kabáte všimla trojfarebnú, doďaleka svietiacu stužku. Zmohla som sa iba na chabý odpor. „A načo mi je, prosím ťa?“ „No predsa na vyjadrenie tvojho politického postoja!“ Môj postoj mi bol vcelku jasný, ale z toho jej bleskurýchleho zvratu myslenia mi už vtedy prišlo nevoľno. A je mi aj dnes…

A tak to pokračovalo aj v podniku. Hádky, spory, krik, obžaloby i obhajoby. Na prácu každý akoby kašľal. Na programe dňa bola „študentská“ rebélia. Medzi dospelákmi sa čistili názory. Donedávna najlepší priatelia sa rozkmotrovali. Prestali sa spolu zhovárať. Všade vládla anarchia, zvady, ignorantstvo. Nikto nerozumel ničomu a súčasne akoby chápali všetci všetko. Zároveň sa k nám dostávalo stále viac a viac informácií. Z úzadia vyskakovali nové tváre, niektoré naivne optimistické, mnohé však iba prevracajúce kabáty, ktoré sa postupne predierali vpred a ujímali sa scenára, aj réžie. Z Čiech k nám prichádzalo čoraz viac hostí. A z Bratislavy sa na východ presúvalo množstvo populárnych osobností, aby aj tam šírili prevrátenú, konečne slobodnú ideológiu.

V našom podniku vládla dusivá, napätá atmosféra, ku ktorej dopomohli nevyspaté noci a divoké sporné dni. Až na niekoľko výnimiek bolo naše poschodie takmer oázou pokoja a mieru. Okrem zopár kusov omladiny, ku ktorej som sa rátala aj ja, našu zostavu tvorili banskí špecialisti, ktorých pod svoje krídla prichýlil bývalý riaditeľ hneď potom, čo ich v sedemdesiatych rokoch z rôznych dôvodov povyhadzovali z KSČ. Môjho priameho nadriadeného zas musel zachraňovať preto, že bol členom Demokratickej strany. Všetko to boli riadni, poctiví chlapi, ktorí si užili svoje. V spoločnosti, aj v rodinách. Baníci, majstri, predáci, námestníci, aj bývalí riaditelia. Ani jeden z nich nemal na pleciach iný hriech, len ten, že niekomu vadil v kariérnom postupe. A teraz, po dvadsiatich rokoch to mali prežívať znovu? Keď sa usadili a zostarli? Už nemali ani energiu, ani chuť bojovať „za lepší zajtrajšok“…

Už presne neviem, kedy a kto zburcoval tú nešťastnú celozávodnú schôdzu. Výnimočne som sa jej zúčastnila aj ja, i dáky zástupca ROH z podniku. Hlavným bodom programu malo byť „ľudové“ odvolávanie našich námestníkov. Prečo? Dodnes netuším. V technicky zameranej firme a – z politických dôvodov?! Samozrejme, že obaja boli členmi komunistickej strany, pretože v tých dávnych časoch by sa na také vysoké posty nedostali. No ani po nedávnom odtajnení spisov ŠtB sa ani u jedného nepreukázala žiadna spolupráca /na rozdiel od môjho priameho blízkeho kolegu/. V jedálni, kde sa schôdza konala, sa tlačilo viac ako 200 zamestnancov. A raz môžete hádať, kto sa do diskusie prihlásil prvý! Chalanisko, s ktorým sme do práce nastupovali v jeden deň. Tichá myška, čo si na nijakom strediskovom mítingu netrúfla ani len zívnuť, aby na seba neupútala zbytočnú pozornosť šéfstva! A nielen ja sme viacerí sledovali, ako to tej kryse odrazu melie a melie. A vraj preto a preto, no hlavne z politických dôvodov by mal technický námestník okamžite odstúpiť zo svojej funkcie, lebo doba je taká a taká… Bez konkrétnych argumentov. Bezdôvodne. Šéf mohol byť férový chlap, ktorý sa aktívne zapájal do pracovného procesu, lenže odrazu akoby bol nečistý, s rožkami na hlave. Stačilo málo a kariéristi sa ozvali. Bol to predsa člen KSČ!

Viacerí neschopáci v ten deň zožali riedky potlesk. Nedalo mi a po prvýkrát v živote som sa verejne postavila proti nim. No nestačilo to. Keď sa na povrch prederie tupá ľudská zaslepenosť, nedá sa svietiť. Skvelý technický námestník bol odvolaný. Ekonomický námestník, ktorý nás neraz vytrhol z riadnej kaše, odišiel aj sám. Vesiel sa chopili amatéri a ešte veľmi dlho trvalo, kým sa z toho podnik spamätal.

Nikdy som nebola v žiadnej strane. Niežeby som na tom mala dáku extra zásluhu, ale nejako ma to minulo. Dnes vravím: ešteže tak! No neopovážte sa mi ani nahovoriť, že išlo o „nežnú“. Bola to riadne divoká jazda, plná zákrut, omylov a nechutností. A trvalo veľmi dlho, než sme sa z toho morálneho marazmu vysekali. Áno, nasadené spojenecké vojská odtiahli do diaľav. Máme tu relatívnu vytúženú slobodu. Samostatné Slovensko. Európsku úniu a euro. Všeličo ďalšie, čo hodnotím kladne a na čo si momentálne ani nespomeniem. Máme dnes čo oslavovať? Aj áno, aj nie. Ale nebolo to jednoduché. Ani zamatové, ani revolučné. Prevrat je prevrat a basta!